Header Ads

Adriana Harandzová: Aj malí vinári sa môžu presadiť. Piemont je toho dôkazom (ROZHOVOR)

Už 14 rokov žije v Turíne. Opustila prácu na Ministerstve hospodárstva, vzdala sa účasti na európskych projektoch a rozhodla sa začať celkom od začiatku v novom prostredí, v novej krajine, aj celkom novej oblasti. O tom, aké sú nové začiatky, ako ju osud priviedol k vínu a prečo mu celkom podľahla, sme sa rozprávali s Adrianou Harandzovou - „ambasádorkou“ vín z oblasti talianskeho Piemontu nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách.


Čo vás priviedlo do Turína?

Dalo by sa povedať, že som išla za svojím srdcom. Jednoducho povedané som sa zaľúbila do Taliana a po niekoľkých rokoch stretávania sa niekde na pol ceste som si povedala, že sa presťahujem. A tak som jedného dňa vyrazila na cestu v malej dvojdverovej Alfe, natlačená aj s partnerom a jeho kamarátom. To bol rok 2005. A odvtedy som tu...

Na Slovensku ste pracovali na Ministerstve hospodárstva. Nebola to priveľká zmena?

Možno sa to na prvý pohľad môže javiť ako veľmi dobrodružné, ale ja som aj na ministerstve robila na veľmi dynamických projektoch. Bola som súčasťou tímu, ktorý pripravoval vstup Slovenska do EÚ, čo vyžadovalo veľa cestovania, jazykovú výbavu. Bola to dynamická práca. Takže vybrať sa do inej krajiny nebolo pre mňa možno až takým šokom ako pre iného človeka.

I tak to však nebolo rozhodnutie zo dňa na deň. Dozrievalo to vo mne dlho. Čo sa týka kariéry, nemala som veľké očakávania, ale povedala som si, že keď už som toto rozhodnutie urobila, nie je na mieste o ňom pochybovať. To by som sa zbláznila.

Mali ste tu aspoň nejaké zázemie? Komunitu?

Išla som celkom do neznáma. Dokonca som sa prisťahovala s tým, že som s priateľom nechcela bývať, práve preto, aby som si našla svoj okruh známych. Priamo v Turíne žije viacero Sloveniek. Spoločne sme založili Asociáciu priateľov Slovenska. Robili sme aj nejaké tie aktivity ako guľáše, či kapustnice. No vo všeobecnosti sa dá povedať, že to bol celkom nový začiatok – aj čo sa týka práce, jazyka, vzdelania, atď.


Ako po 14-tich rokoch hodnotíte toto rozhodnutie a Taliansko všeobecne?

Mne sa Taliansko vždy veľmi páčilo. Ja trávim väčšinu času tu na severe, ale rada spoznávam aj ďalšie oblasti. Každá časť Talianska je v niečom iná, ale každá je skvelá. Vlastne nepoznám Slováka, ktorý by povedal niečo iné. Je to úžasná krajina – čo sa týka histórie, architektúry, umenia, ale aj gastronómie a kultúry stravovania vôbec. Taliani dávajú veľký dôraz na jedlo – na jeho kvalitu, pravidelnosť, na stolovanie – je sa vždy len pri stole a pri stole musia byť všetci... Ale aj mnoho iných vecí. Veľa som sa v tomto smere naučila a zmenila som mnoho svojich návykov.

Od gastronómie je len krôčik k vínu. Bol to dôvod, prečo ste sa mu začali venovať?

Tá cesta k vínu nebola vôbec priamočiara, dokonca ani plánovaná. Nebol to od začiatku môj cieľ. Bola to skôr séria udalostí a krokov, ktoré ma nasmerovali práve do tejto oblasti. 
Keď som prišla do Talianska, ako prvú prácu som si našla miesto asistentky riaditeľa v jednej stavebnej firme. Bola to čisto kancelárska práca. Po roku som usúdila, že s mojím temperamentom nie je tento typ činnosti to pravé orechové, a tak som sa začala obzerať po niečom inom.

No v mojej situácii nebolo možné nájsť pozíciu v nejakej obchodnej komore alebo inštitúcii, kde by som sa mohla venovať tomu, čo som robila na Slovensku. Mala som totiž problémy s uznaním vysokoškolského vzdelania. Keďže som vyštudovala marketing a manažment, tento typ vzdelania Taliani neuznávali. Musela by som si špecializáciu znova spraviť priamo v Taliansku. To je však pomerne časovo náročné. Navyše bolo obdobie krízy.

Nakoniec som vďaka skúsenostiam dostala ponuku spolupracovať s jednou firmou na projektoch EÚ. A cez túto prácu som sa dostala do kontaktu s jedným vinárskym konzorciom, ktoré ma vo finále požiadalo, či by som im nemohla pomôcť v oblasti marketingu vína. To boli vlastne začiatky mojich „vínnych“ projektov. V rámci práce pre toto konzorcium som sa toho o víne veľmi veľa naučila. Zistila som, že je to veľmi zaujímavé, a že víno je úžasný produkt.


Bolo pre vás ťažké zorientovať sa vo víne? A špeciálne v talianskom víne? Absolvovali ste nejaké kurzy, či špeciálne vzdelávanie?

Vraví sa, že k vínu sa treba predovšetkým prepiť. No ja tým, že som denne v kontakte s vinármi, distribútormi aj zástupcami gastro segmentu, tak som potrebovala aj trochu odbornejší pohľad. Preto som si urobila somelierske kurzy, aj kurz degustátorov tu v Taliansku. Teraz plánujem aj medzinárodné kurzy.

Pred časom sme u nás písali, že ženy majú pre víno lepší cit. Je tento trend poznať aj v Taliansku?

V Taliansku ani veľmi nie. Samozrejme sa nájdu výnimky – existujú ženy aj medzi vinármi, aj medzi someliermi, ale v globále sa dá povedať, že tu je to stále mužský svet. V iných krajinách, ktoré navštevujem je to však naopak. Napríklad v pobaltských krajinách tvoria na týchto pozíciách drvivú väčšinu ženy.

Čo vás osobne na víne baví?

Najmä jeho pestrosť. To, ako sa produkt vyvíja a ako je širokospektrálny. Je naplno spojený s regiónom, z ktorého pochádza. Preto marketing vína je do veľkej miery aj marketingom regiónu. Nie je to len o objednávke. Je to v prvom rade o spoznávaní a o zážitku.


A v čom konkrétne spočíva vaša práca?

Som exportná manažérka. Mojou úlohou je prezentovať na zahraničných trhoch vína mojich klientov – piemontskych vinárov. A to je spojené do veľkej miery s prezentáciou regiónu. Zameriavam sa najmä na Slovensko, Čechy, Rusko a Pobaltie. To sú krajiny, ktoré sú mi najbližšie. Každý z nich je iný a každý vyžaduje iný prístup. Je to však vždy spojené v veľkou dávkou edukácie. Dalo by sa povedať, že som až PR manažérom Piemontu. Vína sú potom len tou čerešničkou na torte.

Každý rok spracujem plán aktivít – ochutnávok, výstav, festivalov, tzv. wine tripov, incommingov, a tiež podujatí pre distribútorov a partnerov – na ktorých potom prezentujeme vína aj Piemont ako taký. Napríklad koncom novembra budem v Estónsku školiť zamestnancov klientových vinoték o Piemonte a piemontských vínach. To je aktivita, ktorá mu pomôže vína predávať koncovému zákazníkovi.

Je to naozaj mravenčia práca, ktorá má vo finále vytvoriť spomienku na túto oblasť a pozitívny vzťah k tomuto regiónu a vínam z neho pochádzajúcich.

Pre vinárov je takýto model fungovania výhodný, pretože v tomto malom zoskupení dokážeme fungovať efektívnejšie než vo veľkom vínnom konzorciu. Vinárov si vyberám tak, aby v skupine nevznikala konkurencia, a aby bolo celé portfólio zaujímavé a vyvážené. Aj z produkcie jednotlivých vinárov vyberám len niektoré vína, ktoré sa budú prezentovať, tak aby vznikla z pohľadu zákazníka zaujímavá skladba.

Pracujem s malými rodinnými vinárstvami, pretože u tých sa môžem absolútne spoľahnúť, že vínu dávajú vždy ešte o niečo viac, než vyžadujú normy a kontroly kvality. Jednoducho preto, lebo víno je ich láska a vášeň, veria tomu a chcú to robiť dobre.


Dnes zastupujete malé rodinné vinárstva predovšetkým z oblasti Piemontu. Čo takéto vinárstvo vedie k tomu, aby sa chcelo dostať na zahraničný trh?

Tých dôvodov je viacero. Na jednej strane je to tak povediac prestíž. Istá forma satisfakcie. To vedomie, že vaše víno – vaše meno – poznajú niekde v Estónsku alebo Litve a majú ho tam radi. Dokonca máme nejaké vína umiestnené aj v Turecku, čo je naozaj unikát, vzhľadom na vzťah tejto krajiny k alkoholu. Vedomie úspechu je pre týchto vinárov veľkým zadosťučinením.

A samozrejme, sú tu aj ekonomické dôvody. Taliansky trh je veľmi špecifický. Jednak je tu vína veľa – vinohrady nájdete na každom kopci. Navyše je veľmi regionálny – veľmi provinčný – v Piemonte sa pijú vína z Piemontu, v Toskánsku z Toskánska, a pod. Okrem toho však tiež bojuje s dlhými splatnosťami, problémami s krachom či zánikom reštaurácii bez uhradenia záväzkov, a pod. V prípade exportu nejde ani tak o vyššiu cenu za víno, ako skôr o to, že platba príde vopred, alebo že nie je tak problematická ako na domácom trhu.

Je to cesta aj pre slovenských vinárov?

Mohla by byť. Je však treba počítať s tým, že je to beh na dlhé trate. Nejde o klasické obchodné zastúpenie ako kedysi. Je to naozaj mnoho práce, ktorá sa často ani vína netýka.

Dokážete nejako zhodnotiť rozdiel medzi slovenským a talianskym vínom, či vinárstvom?

Treba priznať, že slovenské víno je na tom z roka na rok lepšie a lepšie. Viaceré slovenské vína už môžu talianskym smelo konkurovať. Myslím, že slovenskému vinárstvu veľmi ublížilo prerušenie tradície rodinných vinárstiev za minulého režimu. Zatiaľ čo tu v Taliansku rodinné firmy fungujú po generácie a každá ďalšia generácia vloží do podniku niečo nové, na Slovensku sa tento typ rodinného biznisu v podstate ešte len rodí.

Na druhej strane... Aj s týmto „oneskoreným“ začiatkom sa Slováci nemusia obávať. Až do 70-tych rokov sa v Taliansku robilo len stolové víno. Až v tomto období sa Taliani začali zameriavať veľmi striktne na kvalitu produkcie a víno fľašovať. Ten náskok teda nie je sto ročný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. 


text: Marcela Said
foto: Ivan Záleský + archív Adriany Harandzovej






Mohlo by vás zaujímať:


Používa službu Blogger.