Header Ads

Dorota Pospíšilová: Štát nemá vôbec predstavu, čo môže vinárstvo pre Slovensko vykonať (ROZHOVOR)

Má za sebou roky tvrdej práce, ktoré sa premietli do výsledkov uznávaných odbornou verejnosťou na Slovensku aj v zahraničí. Sama seba však nevníma ako vinársku celebritu. Pokorná, múdra a s vyhraneným postojom k aktuálnym problémom slovenského vinohradníctva a vinárstva. Autorka viac ako 20-tich nových odrôd viniča, tzv. novošľachtencov. O jej práci, o výskume v tejto oblasti, aj o tom, kde sú možnosti ďalšieho vývoja, sme sa rozprávali s najuznávanejšou šľachtiteľkou hrozna na Slovensku, inžinierkou Dorotou Pospíšilovou.


60 rokov svojho života ste venovali vínu a šľachteniu nových odrôd. Ako ste to všetko dokázali zvládať? 

Myslím, že človek musí mať predovšetkým dobrú výchovu z domova. Aby mal v sebe lásku k práci a tiež zodpovednosť. Pretože v takom prípade čím je práce viac, tým z nej máte väčšiu radosť. A život sa stáva radostný tým, keď má človek potešenie z toho, čo robí. To je podstata života. Aby sa človek na všetko len nesťažoval. Pretože život je už taký – nie je to len med lízať. Treba znášať aj všetky ťažkosti. Tie neminú nikoho. Aj problémy je treba prijímať s pokorou. Nie fňukať, nariekať, či dávať vinu celému svetu. To je beh života -  v dobrom i v zlom. Všetko je treba prijať, treba žiť a samozrejme sa snažiť o to, aby bol život v koncovke užitočný a možno povedať aj pekný.
 

Ja som si vedomá toho, že som pracovala celý život zodpovedne. Asi vďaka tomu, že mi Pán Boh nadelil aj rozum, aj odhodlanie. Tvrdá práca, ale aj sebareflexia, otvorenosť kritike pre svoju prácu – to človeka privedie k výsledku. Som strašne rada, že to spoločnosť zistila a ocenila.

A ako by ste laikovi vysvetlili, v čom spočívala tá 60-ročná úmorná robota?

Je ťažko laikovi vysvetľovať, v čom všetkom to spočíva. Sú to často veci, ktoré vlastne nikto nevidí. Je to beh na dlhú trať. Jeden rok sa robí to, ďalší rok ono, potom treba tri roky čakať a  venovať sa iným potrebným veciam, atď. Až po uznanie odrody trvá celý proces až 33 rokov. 
 

Vysvetľovať detaily práce by však bolo pomerne komplikované. To je akoby mňa poslali do fyzikálneho prostredia, napríklad do CERN-u. No... ja si to vypočujem, bude vyvaľovať oči a nebudem rozumieť ničomu.

Spájate si docenenie vašej práce s rastom vínnej kultúry na Slovensku, či módnosti konzumácie vína? Ako to podľa vás ide celé dohromady s úpadkom množstva vinohradov a nezáujmom štátu o rozvoj slovenského vinárstva?  

Rast záujmu o víno nepochybne hrá svoju úlohu. Ale len to samotné ešte neznamená, že práca nejakého jednotlivca sa vyzdvihne takým spôsobom, ako sa to stalo u mňa. Musím priznať, že som popravde veľmi prekvapená. Kdekoľvek prídem, kdekoľvek mám niečo povedať o svojej práci, tak všade je to prijímané úžasne.
 

A pokiaľ ide o vinárstvo samotné, štát nemá vôbec predstavu o tom, čo tento sektor môže urobiť pre Slovensko. Vo vedení nie sú ľudia na takej odbornej alebo osobnostnej úrovni, aby to dokázali ohodnotiť. Nevyčítam nikomu nič, pretože problémov je strašne veľa v mnohých oblastiach. No pravda je, že konkrétne vinárstvo vôbec nepociťuje, že je tu nejaký štát, ktorý by mohol pomôcť tento sektor nejako pozdvihnúť. Napríklad aj tým, že by sa na ministerstve vytvorila agenda na podporu a rozvoj tohto sektoru, ktorú by viedol fundovaný znalec usilujúci sa o presadzovanie pokroku, a ktorý by zastával záujmy vinohradníkov a vinárov.

(Ing. Dorota Pospíšilová, PhD. na konferencii Víno SAV)

V zahraničí vidíme napríklad aj efekt vínneho turizmu...

Áno, to je pravda, ale vinársky turizmus sám o sebe zďaleka nestačí. Táto oblasť sa aj na Slovensku začína vzmáhať. Hoc bez štátnej podpory. Povedala by som, že u nás je to v rukách zanietených ľudí, ktorí v rôznych organizáciách pracujú na propagácii vinohradníctva a vinárstva, či v turistike, gastronómii, osvete, atď., väčšinou na miestnej či okresnej úrovni. Víno je pre hostí veľmi príťažlivé a dokáže  prilákať turistov.
 

Aj vinohradníctvo, nielen vinárstvo  sa nám pomaly vzmáha. Ďakujem Bohu, že je to tak. Bola som na začiatku veľmi skeptická. No vďaka viacerým osobnostiam vo vinárstve a vinohradníctve úplný úpadok sektoru nenastal. Mnohí naši vinári sa posunuli na úroveň svetovej špičky a ich počet stále narastá. Narastá aj počet menších vinárov, napríklad v Malokarpatskej, ale aj v iných oblastiach. Ide často o ľudí - menších výrobcov so skvelými vínami.
 

My nie sme a nikdy nebudeme veľkým vývozným štátom vína, to je samozrejmé. Kde? Na tých desiatich tisícoch hektárov čo máme? To neprichádza do úvahy. Ale aj napriek tomu sme sa kvalitou vín zaradili  do špičky a na svetových degustáciách vín sa odborníci začali čudovať.

Vám konkrétne môžeme byť vďační za viacero odrôd. V nich sa zhmotnila vaša práca. Veľa sa hovorí napríklad o odrode Devín alebo Dunaj. Čo však ďalej? Výskumný ústav bol zrušený. Výsledky vašej práce sú uchované v aktuálnych odrodách. No genetika ide ďalej. Vidíte, že by niekto mohol na vaše výsledky nadviazať?

Korpášovci sú pokračovatelia nového šľachtenia. Oni sú skutočne ľudia na správnom mieste. Ja som sa s Korpášom zoznámila asi po 25-tich rokoch aktívnej činnosti v tejto oblasti. Prišiel ako človek, ktorý bol napumpovaný školou a poznatkami, čo rozdával profesor Vilém Kraus v Lednici.

(Ing. Dorota Pospíšilová s profesorom Vilémom Krausom)

Profesora Viléma Krausa považujem za najväčšiu vinohradnícko-vinársku osobnosť, aká v bývalej Československej republike bola. Takého odborníka sme azda nikdy pred tým nemali a možno dlho nebudeme mať. Počas svojho pôsobenia na Litoměřicku, konkrétne v Žernosekách, sa dostal aj k šľachtiteľskej činnosti. Bol to naozaj vynikajúci pedagóg a človek, ktorý všetko nezištne odovzdával svojim študentom a samozrejme tiež vinohradníkom a vinárom v praxi. Tak sa k tomu dostal aj pán Korpáš.
 

Niet divu, že pri jeho „korpášovskej“ pracovitosti a húževnatosti a jeho láske k  celému odboru, sa z neho stal dôstojný pokračovateľ. Prišiel ku mne a ja som ho tlačila do ašpirantskej práce, pretože on pôvodne nechcel. Nakoniec však nadobudol vedeckú hodnosť kandidáta vied práve na mojich odrodách, ktoré vyhodnotil pre oblasť Južného Slovenska. A aj jeho syn ide v jeho stopách, je doktorandom z Lednice. Obaja sú pokračovatelia v šľachtení. A to je vynikajúce. Keby oni neboli, tak by ďalej nebolo nič.

V čom spočíva práca nasledovateľov?

Pred následníkmi stojí problém komplexného pojatia odrodovej problematiky. Ide o komplexný odrodový program. Nielen o nové, ale aj  udržiavacie šľachtenie, o rajonizáciu odrôd, o celý množiteľský program viničového materiálu, o jeho certifikáciu, o problematiku podpníkov, atď. Je to veľký komplex problémov, ktorý musí byť niekde riadne podchytený a cieľavedome riadený.
 

Korpášovci robia nové šľachtenie a selekciu, aj podpníkov, a robia to v širokom rozsahu. Je o však ich vlastná iniciatíva, čo je samozrejme vynikajúce. No popravde, dnes je všetko v takej podobe, že čo kto a kde uchmatne, tak na tom pracuje. Každý pokrokový počin je dobrý, chýba však generálna línia celku. Nie je tu generálny inštitút, ktorý by sa staral o vinohradnícky vývoj, pokrok a vytýčil výrobe dlhoročnú perspektívu v celom rozsahu základných problémov.

Myslíte nejakú štátnu inštitúciu?

Áno, štát musí mať v tom odvetví prehľad. No dnes to chýba. V tomto zmysle pracoval kedysi aj ústav, ktorý zrušili. Robili sa spoločne s relevantnými inštitúciami koncepcie vývoja. To dnes neexistuje. Odborníci, ktorí tu dnes sú, nevyrástli pri nejakom znalcovi, nemajú vôbec ten všeobecný náhľad na problémy vinohradnícko–vinárskeho sektoru.
 

Po zániku hlavnej činnosti Výskumného ústavu vinohradníckeho sa zachovala v podstate len jeho značka. Zo 450 pracovníkov ústavu a jeho Výskumných staníc vo všetkých krajoch Slovenska ostalo pod názvom ústavu už iba zo 5 mladých, neskúsených ľudí, a z nich jedna riaditeľka, čo bolo samo o sebe dosť smiešne. Túto skupinku vždy len niekde prilepili – pôvodne k piešťanskému Výskumnému ústavu rastlinnej výroby, dnes k Výskumnému ústavu potravinárskemu, kde sa vytvorilo laboratórium vinohradníctva a vinárstva. To je skôr znevažujúce, ak tento stav prirovnáme k bývalému najstaršiemu Výskumnému ústavu, ktorý by v roku 2024 oslavoval svoju storočnicu! Tí, ktorí sa v období divokej Mečiarovskej privatizácie zaslúžili o jeho likvidáciu, spáchali na slovenskom vinohradníctve a vinárstve zločin.
 

Takže, ja si skôr myslím, že dnes by Akadémia vied a vysoké školstvo prírodovedecké mohli vytvoriť pracovné tímy pre určité modernejšie smery vedy a výskumu vo vinohradníctve a vinárstve. A to najmä v oblastiach, kde by nepotrebovali pre svoju prácu vlastné prevádzky vinohradov. Napríklad v genetike. Tá poskočila za posledných 20 rokov o niekoľko generácií. To, čo sa zrodilo v bunkovej genetike, to je niečo mimoriadne a zatiaľ nevyužité pre slovenské vinohradníctvo. Naša generácia ani netušila, že také niečo príde. To je jedno odvetvie, kde by sa určite v rámci akadémie, alebo v kooperácii s pestovateľmi dalo pracovať.

(Ing. Dorota Pospíšilová s vinárom Alojzom Masarykom)

Alebo s konkrétnymi vinármi, ktorí robia aj víno, aj pestujú hrozno...

No, a to je druhá vec, to je tá biotechnológia, ktorú, myslím si, by bolo možné rozvíjať aj na akadémii. Na Slovenskej technickej univerzite existuje Ústav biotechnológie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU, ktorý fundovane pracuje aj na zaujímavých projektoch vinárskej technológie. No potrebovali by sme tiež kvalitné pracovisko poľnohospodárskeho, teda vinohradníckeho zamerania tohto typu. A samozrejme mysliteľa, ktorý by im dával impulzy, a ktorý by ich usmerňoval tak, aby to nebola len čistá chémia.

Spomínali ste, že výskumný ústav zohrával úlohu aj v tzv. rajonizácii. Momentálne vinári v Malých Karpatoch vnímajú problém, že tu nie je generačné pokračovanie ako je napr. vo Francúzsku. Pomohol by výskumný ústav napríklad aj v odporúčaniach, aké odrody by sa mali na tom ktorom území pestovať?

Celkom jednoznačne. Niečomu podobnému som sa venovala aj v poslednom zamestnaní  v Šenkviciach, keď ma z ústavu vypoklonkovali ako nepotrebný materiál a zavolali ma na vtedy už poslednú Výskumnú vinohradnícku stanicu ešte pracovať. Dodnes tvrdím, že by bolo potrebné vypracovať tzv. mikrorajonizáciu pre celé slovenské vinohradníctvo, to znamená pre každú vinohradnícku obec. Rajóny, ktoré pred 15-timi rokmi vznikli za písacím stolom sú vytvorené na administratívnom princípe územných celkov. Avšak to, čo vinohradníctvo nutne potrebuje, je vytýčenie kvality honov na princípe ekologických, pôdnych a geologických faktorov. V Šenkviciach sme vypracovali model tejto tzv. zonácie  pre 800 hektárov vinohradníckych plôch Modry. Tento terén sme rozdelili na bývalé tradičné hony s pôvodnými názvami, zadelili sme ich podľa bonity do 3 tried a pre každý hon sme navrhli príslušný sortiment. Táto práca bola odovzdaná vtedajšiemu starostovi Modry v roku 2007. Prvý princíp vytvorenia rajónu sú prírodné faktory a takúto rajonizáciu na Slovensku teraz nemáme.

Čiže dnes tak často spomínaný terroir - to je tá rajonizácia, o ktorej hovoríte aj vy?

Ja tomu nehovorím „terroir“. Nie preto, že je to francúzsky výraz. Som toho názoru, že hovoriť dnes u nás, že máme terroir, je nesprávne. Terroir vychádza z tradičných francúzskych oblastí, kde majú za sebou stáročia pestovania určitých odrôd, napr. burgundských, sauternských alebo odrôd pre výrobu šampanských vín, v príslušných oblastiach. Sú to rajóny vo Francúzsku s dávnou, často rodinnou tradíciou, s historicky zachovaným sortimentom, s osobitnou kultúrou a tradíciou. To sú tie pravé „terroir“. U nás prišlo do módy, že si vinohradníci vytvárajú „terroir“ ako chcú a snažia sa tým posilniť povedomie svojej firmy. To je smiešny postup.

(Z výletu za vínom - foto z vinohradu nad Čachticami)

A dobre fungujúci výskumný ústav by vedel v tejto oblasti ako ešte pomôcť?

Ešte počas svojho fungovania v ústave som tvrdila, že sme to práve my, ktorí musíme vykonávať mikrorajonizáciu. Tú najlepšiu, aká tu kedy bola, vykonal a knižne v roku 1962 vydal inžinier Ing. Antonín Kišon. Odporúčam vrátiť sa k nej, zrevidovať túto prácu a použiť ju ako vynikajúci základ pre zonáciu, ako som ju opísala vyššie. Toto je cesta, ktorou sa pokračovatelia môžu vydať, a ktorá prinesie aj vinohradníkom a vinárom úžitok. 

Máte za sebou roky práce. Mohli by ste už oddychovať. No ste stále mimoriadne aktívna. Určite máte v rukáve pre milovníkov vína nejaké prekvapenie...

Pred niekoľkými týždňami som so svojím bývalým spolupracovníkom Rasťom Šimorom odovzdala do tlače knihu o probléme, ktorému sa na Slovensku, ale ani v Českej republike, dosiaľ nikto nikdy nevenoval. Pojednáva o prapôvodcovi všetkých odrôdo lesnom viniči. Je to strašne zaujímavá téma, ktorej som ja sama na nejakých 6 rokov úplne podľahla. Teraz ju ešte treba vydať, ale všetko už je pripravené a vyjde vo Vydavateľstve SAV.
 

A na záver otázka, ktorú by Vám určite položili všetci vínomilci: Aké víno máte rada?

Predovšetkým, ja nie som veľký konzument alkoholu, lebo moje telo to nevyžaduje. Ale nikdy neodopriem ochutnať víno, akékoľvek. Obľubujem červené vína, a samozrejme  vína kvalitné. A to isté sa týka aj bieleho. Myslím si, že víno je tak ušľachtilý nápoj, že si zaslúži, aby bolo vyrobené v tej najvyššej kvalite. A potom je to  jedno, či je to víno suché, polosladké alebo víno s vysokým prírodným obsahom cukru.


text: Ivan Záleský / Marcela Said
foto: Ivan Záleský / archív Doroty Pospíšilovej



Mohlo by vás zaujímať:
Používa službu Blogger.