Header Ads

Skalický rubín: Takáto bola cesta k uznaniu druhej slovenskej apelácie

Skalický rubín je víno, ktoré naši predkovia poznali už pred 100 rokmi. Preslávilo sa nielen svojou čistou chuťou, ale aj zdravotnými účinkami. Skaličania jeho hodnotu poznali vždy. No hoci sa na čas jeho výroba ocitla v slepej uličke, dnes si opäť razí svoju cestu. Rozhodujúcu úlohu na tom má zápal predsedu združenia Vínna cesta Záhorie. Aká bola cesta k druhej slovenskej apelácii na Slovensku a v Európskej únii, o tom sme sa porozprávali v Skalici priamo s Ľudovítom Braneckým.


Ako ste sa tu v Skalici vôbec dostali k tomu urobiť apeláciu?

My sme sa k tomu nedostali, my sme to len obnovili. Apelácia Skalický rubín je vo svojej podstate 100 rokov stará. Beriem to tak, že prvou apeláciou na Slovensku bola Tokajská oblasť, ktorá je špecifická svojim podnebím, svojimi odrodami, svojou technológiou výroby finálneho produktu a výnimočným podložím. Aj skalická oblasť má tieto špecifiká. Hoci v tomto prípade hovoríme o menšom území - asi o 50 km². Aj naše územie je na sopečnej vyvreline a typ podložia sme pri apelácii museli tiež dokladovať.

Predpokladám, že celému procesu predchádzal nejaký rozsiahly výskum. Čo ste počas neho zistili?

My sme cez Výskumný ústav pôdohospodárstva dokázali, že toto územie má naozaj špecifické zloženie pôdy, že tu je väčší obsah železa, a že to všetko vyplýva zo sopečného pôvodu pôdy. Vďaka tomu na tomto malom území do vína preniká zvýšený obsah antioxidantov.

Tento fakt verejnosti po prvý raz prezentoval už pred tými cca 100 rokmi pán Dr. Pavol Blaho, významný slovenský politik a lekár. Ten ako jeden z prvých deklaroval, že skalické víno obsahuje železo. Bolo to v období, kedy bola veľmi rozšírená choroba tzv. chudokrvnosť, teda nedostatok červených krviniek, a on práve aj malým deťom predpisoval pravidelné požívanie malého množstva skalického vína na lačno. Vtedy vo veľkom rozprávali o skalickom červenom víne a jeho blahodarných účinkoch na chudokrvnosť. 

Môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že aj moja neter, keď mala asi 4 roky, tiež trpela chudokrvnosťou. Lekárka jej neustále predpisovala nejaké tabletky, a keď ani po polroku neboli výsledky stále dobré, tak moja mama zavelila, že ráno vypije 0,2 deci červeného vína. Po troch mesiacoch sa lekárka pri kontrole potešila, že lieky konečne zabrali. Lenže nezabrali lieky, zabralo červené víno. Teda tradičná metóda naozaj funguje.


Dr. Blaho údajne pôsobil aj v Prahe...

Samozrejme, on bol poslanec a bol členom dočasnej slovenskej vlády po založení ČSR v roku 1918. Bol rodákom zo Skalice, a preto tu aj 6 dní slovenská vláda sídlila, až potom odišla do Martina a do Žiliny. Tento Dr. Pavol Blaho je otec národného umelca speváka Jána Blahu a je to starý otec prof. Evy Blahovej, opernej speváčky. Žiaľ, náš dejepis na takýchto ľudí zabúda.

On vtedy nepôsobil len v Prahe, ale aj vo Viedni ako poslanec, a hlavne ako lekár v Luhačoviciach. A bol to aj on, kto zaviedol názov Skalický rubín. Po prvý raz sa názov Skalický rubín uvádza v literatúre v roku 1924 práve v knihe pána Dr. Blahu. Vďaka jeho unikátnym vlastnostiam bol už vtedy oň veľký záujem. Existovala spoločnosť  Královské vinné sklepy Praha a.s., ktorá prevádzkovala vinotéky a vinárne od Brna po Prahu a chceli aj toto skalické červené víno.

Vtedy však bolo každé víno iné. A preto donútili vinárov, aby kupážovali spoločne, a tak dokázali ponúknuť víno podobnej kvality.

Pri našom poslednom rozhovore ste spomínali, že to so samotným označením Skalický rubín bolo veľmi dramatické...

Áno, o značku Skalický rubín sme museli dlho bojovať. Ešte za socializmu si ochrannú známku na toto označenie zaregistrovali Vinárske závody Rača. Ich zloženie tohto vína bolo prísne stanovené a značka bola zaregistrovaná na Úrade priemyselného vlastníctva. Frankovky modrej v ňom bolo 70 %, Svätovavrineckého 20 % a Modrého Portugalu 10 %. Zmenou výrobnej náplne prevádzky Skalica na ovocné mušty a vína zanikala aj výroba tejto značky. Po revolúcii zanikol aj jej vlastník a ochranná známka sa ocitla v súkromných rukách. Začali sme sa preto pohrávať s myšlienkou tieto práva získať. Mali sme vzor v získaní ochrannej známky pre skalický trdelník, vínna cesta už existovala, a tak sme sa rozhodli, že aj Skalickému rubínu treba dať, čo mu patrí.

Predchádzalo tomu 5-ročné obdobie, kedy práve na pôvodnej ochrannej známke Vinárskych závodov Bratislava Rača boli ďalší následníci, ktorí mali známku zaregistrovanú na Úrade priemyselného vlastníctva a nebolo možné sa s nimi dohodnúť. Preto sme sa rozhodli ísť inou cestou a požiadať o výmaz tejto značky. Zistili sme totiž, že podľa medzinárodného práva nemôže byť žiadna značka označujúca región vlastnená žiadnou fyzickou, či právnickou osobou, ba ani mestom alebo obcou.

Kým bol výmaz značky potvrdený najvyšším súdom ubehlo 5 rokov. To sa odohralo v roku 2010. Od tej chvíle však nastal ďalší problém - Skalický rubín mohol robiť kto chcel. Začali sme sa obávať toho, že sa môžu nájsť „veľkovinári“, ktorí už vtedy začali fungovať a voziť lacné červené mušty z celého sveta.


Začali sme komunikáciu s príslušnými orgánmi. Veľmi nám pomohol nový vinohradnícky zákon 313, ktorý už označenia CHOP a CHZO (Chránená oblasť pôvodu, Chránené zemepisné označenie) poznal a vedel s nimi robiť. My sme ako Slovenská republika mali v tom čase 6 CHOP - malokarpatská, nitrianska, južnoslovenská, stredoslovenská, tokajská a východoslovenská. Ale to vlastne nikto nepoužíval. Veď aj my Skaličania máme vinohrady vlastne na Bielych Karpatoch, nie na Malých Karpatoch.

Nasledovala niekoľkoročná tortúra dokazovania a dokladovania, po ktorej bol Skalický rubín konečne uznaný v Slovenskej republike. Následne sme potom mohli pokračovať do Európskej únie.

Môžete prezradiť, čo všetko ste museli zdokladovať? Aby ľudia vedeli, čo tá tortúra vlastne znamenala.

V prvom rade ide o špecifikáciu. Špecifikácia spočíva v presnom určení pôvodu hrozna a v určení odrôd. V Skalickom rubíne musí byť minimálne 70 % Frankovky, ktorá môže byť doplnená ľubovoľným pomerom Modrého Portugalu a Svätovavrineckého. Teda aj 100%-nú Frankovku z nami určenej oblasti vieme označiť ako Skalický rubín. Oblasť, z ktorej musí hrozno pochádzať je definovaná práve výskumom podložia, ktorý sme robili s Výskumným ústavom pôdoznaleckým.

Tých 50 km² sopečnej vyvreliny zasahuje katastre mesta Skalica a obcí Mokrý háj, Radošovce, Popudinské Močidľany, Prietržka a Vradište, teda celé okolie kopca Vintoperk.

Na tomto území musí byť dopestované to hrozno, tieto tri odrody a víno musí byť spracované na tomto území až do úrovne fľašovania. Fľašovať sa môže už mimo tohto územia. To vyplývalo z toho, že už sme vlastne v roku 2010 boli súčasťou EÚ a museli už dodržiavať európsku legislatívu.

V súčasnosti sú populárne rôzne betónové tanky a vajíčka. Je to pri výrobe Skalického rubínu povolené?

Áno, je. Z výrobného procesu sme vylúčili len čipsovanie a barikovanie, aby sme sa vyhli zmene chuti. Naším cieľom je v rubíne zachovávať tradičné čisté víno bez príchutí. Aké tu bolo už pred 100 rokmi. Dnes sú populárne rôzne barikové sudy. Aj nám sa stáva, že na degustáciu príde víno, ktoré cítiť po dube. Tomu sa hovorí u nás dubinka, vravíme, že to „smrdí bečkú“. Taký ale Skalický rubín byť nemá.


V mnohých oblastiach sveta majú predpísanú dobu, po ktorej sa môže víno expedovať. Máte nejakú podobnú normu?

My sme týmto smerom nešli, my máme len odporúčanie, že by sa Skalický rubín mal expedovať až po roku, ale nie je zakázané expedovať ho aj mladší. No prax ukazuje, že sami zákazníci siahajú po rubíne, ktorý je 1-2 roky starý. Potvrdzuje sa nám to aj v našej vinotéke U františkánov, ktorá slúži ako prezentačné miesto našej vínnej cesty.

Ak sa ešte v krátkosti vrátime k procesu certifikácie, aj uznanie v rámci EÚ sa neobišlo bez problémov, je to pravda?

Keď sme certifikovali víno v rámci Slovenska, museli sme špecifikáciu niekoľkokrát prepracovať podľa požiadaviek našich úradníkov. Potom sme špecifikáciu prostredníctvom Úradu priemyselného vlastníctva Banská Bystrica poslali do Bruselu. Prvá spätná väzba, ktorá z Bruselu prišla bola, že to má vyzerať celkom inak – a poslali nám aj ako. Bolo pre mňa istým zadosťučinením, že naša pôvodná špecifikácia, ktorú naše úrady nechceli akceptovať, európskym požiadavkám plne vyhovovala. Zabralo aj to samozrejme nemálo času, ale keď nám to konečne schválili, neotvárali sme šampanské, ale Skalický rubín.

A ako to je dnes? Zlepšila sa spolupráca so štátnymi orgánmi?

Na margo toho musím povedať jednu vec. Nepovažujem za seriózne a správne, aby na nejakom úrade, v tomto prípade ÚKSUP-e (Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky), rozhodovali o tom, čo je Skalický rubín. Chceli sme, aby sme tu u nás rozhodovali. Aby tu bola nejaká uznávacia komisia zložená s významných vinárov.

No úradníci na ministerstve nás stopli, že posudzovanie ÚKSUP-om je vec vyplývajúca zo zákona. Je paradoxné, že aj pani ministerka sa ma pýtala: „Prečo si to neuznávate doma?“... Hovorím jej: „Pani ministerka, ani ma s tým nerozčuľujte, ja som to zo žiadostí musel všetko vypustiť, lebo vaši úradníci to tam nechceli nechať, že to nie je v zákone.“

V rokoch 2014 – 2017 sme dokonca mali skúsenosti s tým, ako ÚKSUP sám porušoval špecifikáciu, ktorú sám schválil. Víno, ktoré prišlo na uznanie ako Skalický rubín, sa ani neskúmalo, z akého hrozna je spravené. Stačilo, že mal žiadateľ sídlo firmy v tejto oblasti a nemusel doložiť ani čestné prehlásenie o jeho zložení.

Nakoniec som sa cez pani ministerku dohodol oficiálne pracovné stretnutie s ÚKSUP-om, aby sa dohodli prísnejšie pravidlá. Dnes musí žiadateľ doložiť prílohu, v ktorej deklaruje pôvod hrozna aj jeho zloženie a musia v ňom byť minimálne dve odrody. Samozrejme Frankovka minimálne 70% a doplnok, ktorý je na vinárovi samotnom. Máme tiež rozjednané, že by ministerstvo bolo ochotné už teraz rozšíriť okruh certifikačných degustátorov o Skaličanov, ktorých by v príslušnej komisii pre uznanie Skalických rubínov malo byť aspoň 2/3. Aj to vidím ako schodnú cestu, ale do budúcna sa určite budeme snažiť, aby sme tú certifikačnú komisiu dosiahli sem do Skalice, v rámci nášho združenia Vínna cesta Záhorie. Očakávame, keď sa bude otvárať vinohradnícky zákon, tak by sa tam toto malo dostať. 


Vedia ľudia v Skalici, čo ste urobili pre tento región?

To je otázka, ktorá by nemala asi smerovať na mňa. Ja mám dobrý pocit, že to vie veľa ľudí okolo mňa - ľudí, s ktorými úzko robím. Tí to aj na mnohých miestach prezentujú. Niekedy mi idú až zimomriavky, keď sme boli v nejakej spoločnosti mimo Skalice a zrazu tam niekto povedal: „Tak toto je ten pán, ktorý zabezpečil ochrannú známku Skalickému rubínu.“ Beriem to za veľkú poctu, že som vlani dostal od Zväzu vinohradníkov a vinárov Slovenska ocenenie vinárska osobnosť, aj to bolo kvôli Skalickému rubínu.

A v rámci súťaže kráľovský Skalický rubín, ktorú mávate v septembri, koľko vín sa posunie do Národného salónu vín?

Oprávnenie dostanú všetky, ktoré získajú 86 a viac bodov. Tí potom majú právo sa prihlásiť do Salónu. Je to presne načasované, lebo degustácia do Národného salónu vín je v polovici septembra. Preto je naša degustácia načasovaná okolo 20. augusta. Po degustácii každý, kto získa zlatú medailu, 86 bodov a viac, dostane potrebné informácie – a pokiaľ bude mať záujem, tak zoberie svoje víno, vypíše prihlášku, zaplatí poplatok a dá ho do septembrovej degustácie do Národného salónu.

V degustácii do Národného salónu vín sa vyberá 100 najlepších vín Slovenska. Víťaz našej degustácie sa tam dostáva automaticky mimo tejto stovky – ako víťaz terroir-u. Uvažuje sa o tom, že aj tokajské vína budú mať takéhoto svojho zástupcu v Salóne a vieme, že napríklad aj Modrania by takto chceli mať zaradený svoj najlepší Veltlín. A prečo nie? Salón je veľký, nech je tam aj 10 navyše takých. A to bude dobré aj pre návštevníka.


TIP REDAKCIE: Vyskúšajte obľúbenú kombináciu Skaličanov - Skalický rubín so zázvorníkom. Ale tak, ako ho jedia a pijú Skaličania. Nechajte si najskôr zázvorník rozplynúť na jazyku a potom sa napite rubínu. Skvelá kombinácia! Dokonca aj v lete, stačí len dať rubín trochu zachladiť. Tak nazdravie!

text: Marcela Said / Ivan Záleský
foto: Ivan Záleský


Používa službu Blogger.