Header Ads

Ľudovít Branecký: Na Záhorí máme tri ciele, prvým je zvýšiť počet vinárov

Hoci žijeme v dobe komercie, mnoho projektov na Slovensku stále vzniká vďaka entuziazmu zúčastnených ľudí. Medzi také patria aj mnohé vinárske združenia. My sme sa dnes pozreli trochu bližšie na zúbok združeniu VÍNNA CESTA ZÁHORIE. O tom, koľko práce si takéto vinárske združenie vyžaduje, ako vzniklo a aké sú jeho ciele, sme sa priamo v Skalici rozprávali s jeho predsedom, pánom Ľudovítom Braneckým.


Ako by ste vysvetlili laikom, o čom je také vinárske združenie?

My považujeme vinárske združenie za veľmi dôležité, pretože vo vinárstve sa jednotlivcovi veľmi ťažko robí nejaký zmysluplný marketing. Prísť k niekomu ochutnať víno, to je otázka tak dvoch troch hodín, no ďalšie služby a ďalší program, ktorý človek môže v regióne zažiť, to už sa jednotlivému vinárovi ťažšie zvláda na vlastnú päsť.

Z čoho ste pri zakladaní združenia vychádzali? Boli to vlastné skúsenosti alebo ste mali nejaký vzor?

Na spôsob fungovania sme neprišli celkom sami, veľa sme odkukali, pretože Vínna cesta Záhorie vznikla v roku 2003 ako jedna z posledných na Slovensku. Zbierali sme skúsenosti a informácie najmä od Malokarpatskej vínnej cesty, z Rakúska a z Českej republiky, kde podobné združenia fungujú už oveľa dlhšie.

Keď zoberieme do úvahy len Českú republiku, tam Vinársky fond donútil vinárov a vinohradníkov sa združiť. A je pravda, že rozvoju sektoru nesmierne napomohol. Rakúšania sú celkom iná kapitola, tam to má už storočné tradície. V Rakúsku nepoznali socializmus, súkromné vlastníctvo nebolo prerušené. 

U nás za socializmu mohla existovať len tzv. spolková činnosť, to boli základné organizácie Slovenského zväzu záhradkárov. Ak chcel niekto záhradku, tak musel vstúpiť do združenia. Tieto spolky však neboli naučené vyvíjať nejakú činnosť k prospechu ľudí. Preto začali po páde socializmu upadať.

Takže tam sa veľa skúseností nazbierať asi nedalo...

Ja som bol v tom čase predsedom základnej organizácie v Skalici, ktorá bola na tú dobu pomerne výnimočná. Ako jedna z mála mala dosť veľký majetok. V roku 1965 sa tu uskutočnila veľká celoštátna výstava vín, na ktorej organizácia dokázala zarobiť slušné peniaze. Za tie kúpila jeden objekt, ktorý postupne rekonštruovala. V Skalici bolo toto miesto známe ako Svadobka.

No a my sme v tejto činnosti pokračovali. Po revolúcii sme začali hľadať činnosti, ako podporiť vinohradníkov a vinárov. Nemali sme prístup k žiadnym dotáciám. Tak sme vlastne prišli na myšlienku založiť občianske združenie, čo bola cesta ako požiadať o dotáciu, či realizovať europrojekty. Práve v tom období sme sa začali otvárať Európskej únii a vstupovali sme do NATO, takže sa začali otvárať nové možnosti a európske peniaze začali byť dostupné.


Podarilo sa vám nejaké eurofondy aj získať?

Za 15 rokov existencie sa nám podarilo zrealizovať 4 europrojekty. Ten najvyšší bol v hodnote stotisíc euro. Aj vďaka tomu sa nám podarilo v začiatkoch postaviť na nohy. Ja vždy hovorím, že ak sa takéto peniaze využijú aj na takéto mäkké projekty, tak je to naozaj dobrá cesta, ako niečo naštartovať a potom v tom už len pokračovať cez samofinancovanie. Bez toho, aby ste potrebovali ďalšie financie alebo sponzorov.

Na začiatku ste hovorili o marketingu. Znamená to, že ten hlavný prínos vnímate v lepšej propagácii regiónu?

Do vinohradníckych spolkov členovia často vstupujú s očakávaniami exkurzií, zájazdov a ochutnávok. Ale my sme potrebovali riešiť to, ako podporiť rozvoj vinohradníctva, ako podporiť samotných vinárov, ako podporiť tvorbu nových vinárstiev. Aby sme v Skalici nemali len Alojza Masaryka, ako jedného profesionálneho vinára, ale aby tých vinárov bolo viacej. Keď sme začínali, tak sme si stanovili tri hlavné ciele: rozvoj vinohradníctva a vinárstva, marketing a podpora nášho regiónu a navrátenie slávy Skalickému rubínu. A na týchto troch veciach sme začali veľmi intenzívne pracovať. A dnes, nehovorím, že ich máme vyriešené, ale posunuli sme ich o veľký kus dopredu.

Vedeli by ste nejako bližšie vysvetliť, ako sa jednotlivé vaše ciele napĺňajú?

Pokiaľ ide o rozvoj vinohradníctva a vinárstva, tak priamo pod záštitou mesta Skalica sa v roku 2009 vysadilo 11,6 ha vinohradov. Tie sa poskytli na prenájom vinohradníkom, ktorí by sa inak k takým výmerám a k takej jednotnej ploche vinohradov nedostali. Teraz pracujeme na ďalšom projekte – na 22 ha takých vinohradov. Popri tom sa nám darí prepojiť drobných vinohradníkov s vinármi, ktorí im takto časť úrody odpredávajú.

Tieto kroky sa prejavili veľmi pozitívne. Na začiatku som hovoril, že mi stačí jedna ruka na to, aby som spočítal všetkých profesionálnych vinárov na vínnej ceste Záhorie. A to je strašne málo, ak sem chcete dotiahnuť ľudí a chcete robiť nejaké akcie. Na to potrebujete mať väčšie portfólio.

V spolupráci so Štátnou veterinárnou správou sa nám podarilo vypracovať vlastné HCCP – technologický predpis pre zabezpečenie výroby kvalitných vín pre prostredie búd. Búda je vlastne nejaká pivnica so spracovateľským priestorom, ktorých je tu vyše 1000 v Skalici a okolí. A v týchto sa v extraviláne spracúva hrozno a vyrába víno. A všetci tí ľudia sa báli, že ak sa stanú oficiálnym výrobcom vína, tak ich čakajú len kontroly, na ktoré nie sú pripravení. V tejto príručke nájdu všetko, čo treba.

Aj ja sám som malý vinár, robím tak 5-7 tisíc litrov vína, urobil som si značku, zaregistroval som sa na ÚKSUP-e ako výrobca vína a za pomoci tejto príručky som to rozbehol. Takže už mám svoje etiketované vína a môžem ich predávať, môžem ich ponúkať zákazníkom a mať z toho nejaký ten ekonomický prospech. Dnes môžem povedať, že takýchto výrobcov už máme v našom regióne takmer 20, čo je voči pôvodným trom veľký posun.


Kto sú členovia Vínnej vesty Záhorie. Predpokladám, že to nemusí byť len vinár. Patria k vám aj fanúšikovia vína?

My sme členskú základňu od začiatku rozdelili na tri skupiny – fyzické osoby a združenia, podnikateľské subjekty a potom to boli samotné mestá a obce. V stanovách máme určené, že našim členom môže byť len ten, kto má bydlisko v oblasti skalického alebo záhorského vinohradníckeho rajóna. Tým je to dané. Iných fanúšikov neprijímame. Musia to byť ľudia odtiaľto.

Nie je to trochu na škodu, že sa sústreďujete len na vinohradníkov a vinárov? Ako komunikujete smerom k tým, ktorí víno konzumujú?

Snažíme sa prezentovať, čo môžeme milovníkom vína poskytnúť. Máme záujem, aby sem ľudia prišli, spoznali náš kraj, náš región a spoznali naše vína, vinárstva a tradície, ako je skalický trdelník, svätenie mladých vín, oslavy svätého Hurbana, či celoslovenská výstava vína. Tam návštevníkov potrebujeme. Ale pre nás nie je zmyslom, aby títo ľudia boli našimi členmi. Potrebujeme ich informovať, ponúknuť im nejaké tie aktivity a pritiahnuť ich k  nám do regiónu.

Na to, aby návštevníci prišli, najmä z iných regiónov, však musí byť pripravené aj niečo viac než len dobré víno, pravda?

V poslednom čase sa nám to veľmi dobre spája práve s ubytovacími kapacitami, s cyklotrasami a gastronómiou. Teraz sa tu napríklad veľa rozpráva o zázvorníku, možno by ho chcel niekto robiť ako ochrannú známku. A potom aj ďalšie tradičné špeciality. Svojho času tu existovala stredoveká reštaurácia, ktorá ponúkala tradičné skalické jedlá, ako šumajster, fazolnica. Chceme ľuďom vytvárať program minimálne na predĺžený víkend. Aby človek mohol v piatok prísť a za víkend si môže pozrieť tento kraj, pojazdí si na bicykli, pôjde napríklad na 6-8 hodín na "Baťák"...

Ako je napríklad práve Baťov kanál napojený na Vínnu cestu Záhorie? Ľudia, ktorí prídu napríklad z Moravy cez Baťov kanál, majú možnosť ísť do vašich búd?

Áno, presne tak. Práve to je to prepojenie, ktoré tu funguje cez turistickú informačnú kanceláriu, financovanú mestom, a tá tu slúži ako kontaktný bod pre cyklistov, pre prístav, pre všetkých návštevníkov. My tam ponúkame služby – v kancelárii majú zoznam vinárov, takže keď niekto príde a povie, že by chcel ísť ochutnávať víno, tak oni mu poskytnú kontakty.

A napríklad od 15. júna do 1. septembra ponúkame „Spoznávanie vinárstiev zo Skalice“, takže každý týždeň je minimálne jedna prevádzka počas dňa otvorená. To je snaha byť k návštevníkom bližšie a nenútiť ich všetko si dopredu dojednávať, ale aby sme v letnom čase boli k turistom otvorenejší a bližšie. Minulý rok sme mali prvý ročník takéhoto režimu fungovania. Nebolo tých návštevníkov extrémne veľa, ale boli. Každý týždeň sa našli ľudia, ktorí k príslušnému „búdarovi“ prišli, on sa im povenoval, poukazoval pivnicu, čo to ochutnali... A odchádzali spokojní, že videli ako vinohradník žije svojou prácou.


Vaše združenie teda robí nielen podujatia, ale funguje tu už aj spolupráca s turistickou informačnou kanceláriou. Je ešte niečo, čím vaše združenie regiónu pomáha?

Spolupracujeme intenzívne aj pri iných podujatiach – napríklad na Trdlofeste, čo je podujatie mesta, kde zabezpečujeme ochutnávku a amatérsku súťaž červených vín. Na tom istom podujatí sa koná aj súťaž o najlepší Skalický trdelník. Trdelníkov je v súťaži 5 a vín 15.

Spomínali ste aj miestne tradície...

Ak to zoberieme od začiatku roka, tak začíname už vo februári fašiangovým plesom. Ďalšou aktivitou je už spomínaný Trdlofest. A po Trdlofeste máme oslavu Sv. Urbana, ktorý je patrónom vinohradníkov a v Skalici má aj postavenú kaplnku.

Kaplnka stojí v areáli nad Skalickým hájkom. Je to krásne zrekonštruované, aj v spolupráci s nami, aj s mestom Skalica. Pri príležitosti osláv Sv. Urbana sa tam vždy v nedeľu koná slávnostná svätá omša, na ktorej sa stretáva minimálne 500 ľudí. Na túto omšu prichádzajú ľudia aj z našich družobných obcí – Sudoměřice, Petrov, Strážnice. V areáli Skalického hájka robíme pri tejto príležitosti dvojdňovú akciu festivalu vína a umenia, kde sa premelie okolo dvoch tisíc ľudí. Týmto štýlom osláv Sv. Urbana sme sa inšpirovali v Radošovciach, ktorých aktivita je súčasťou práce OZ VCZ.


Potom prichádzame do obdobia, kedy máme otvorené prevádzky pre cykloturistov. Toto obdobie končíme okolo 1. septembra vinobraním v Smrdákoch, kedy sa po prvý raz ide s burčiakom, je tam poďakovanie, je tam veniec hrozna odovzdaný starostke - aby ten vinohradnícky a vinársky život nebol len v Skalici, ale v celom záhorskom regióne. Smrdáky sú aj kúpeľné mesto, je tam veľa kúpeľných hostí a je to tam veľmi pekné.

Predpokladám, že po tomto termíne sa toho už popri vinobraniach veľa nestíha...

Nie je to celkom tak. Okrem tohto vinobrania v Smrdákoch, chystáme tento rok už po tretí raz Festival kráľovských vín v Skalici.  Skalický rubín a Frankovku sme povýšili na kráľovské víno a začali sme s tradíciou Festivalu kráľovských vín. Táto akcia je od roku 2019 nominačnou výstavou do Národného salónu vín. Skalický rubín je vlastne prvé terroirové víno, ktoré má chránenú značku v Európskej únii.


V októbri robíme Deň otvorených búd na Vínnej ceste Záhorie – to sa deje primárne v Skalici. Najnovšie sme to rozšírili do Vrádišťa a Prietržky, ale neplánujeme to naťahovať do celého regiónu, pretože nie jej cieľom, aby ľudia na túto akciu jazdili po celom okolí autami. Celkovo má ten okruh okolo 15 km. Dá sa to teda prejsť aj pešo, hoci je to taká náročnejšia turistika. V poslednom čase mávame na tomto podujatí už asi 60 otvorených prevádzok, keďže búdy otvárajú aj malovýrobcovia vína, ktorí nie sú oficiálnymi vinármi. A navštívi nás okolo 2500 návštevníkov. Čaro tej akcie je v tom, že ľudia môžu vyskúšať rôzne typy vín.

Na Martina - o 11-tej hodine a 11 minúte – robíme Svätomartinské otváranie mladých vín, ktoré pripravujú naši kolegovia a priatelia z Vinohradníckeho spolku Skalica priamo v centre mesta pri pošte.

No a poslednou akciou v roku je svätenie mladých vín, ktoré sa robí v kultúrnom dome. Čo je akcia pre našich členov, ale aj pre ďalších pozvaných ľudí, ktorí chcú prísť ochutnať vína. To sa deje okolo Kataríny. Tu býva tak 300 návštevníkov a cca 350 vzoriek vína. Podmienkou je, že každý, kto tam príde, musí priniesť fľašu mladého vína. A kto ho nemá a chce tam ísť, tomu umožníme, aby si pri vstupe fľašu vína zakúpil a prezentoval sa ňou v katalógu.

Ako stíhate toľko aktivít?

To už začína byť trošku problém. Od začiatku má náš výbor 5 členov a tí organizujú všetky tieto aktivity a začína to byť už časovo veľmi náročné, lebo ešte sa neskončilo jedno a už začíname pripravovať ďalšie. Nemáme na to žiadnu platenú silu, riešime to ako dobrovoľníci, ale zatiaľ to nejako zvládame.



text: Marcela Said, Ivan Záleský
foto: Ivan Záleský, archív Vínna cesta Záhorie


Používa službu Blogger.