Header Ads


Jozef Repa (repa winery): Chcem robiť vína, aké miloval môj dedo

Vo viniciach doslova vyrastal. Jeho láska k tradíciám a rodnému kraju sa od práce na rodinných vinohradoch posunula k budovaniu vlastného vinárstva v priestoroch bývalej šľachtiteľskej stanice v Šenkviciach. Svoje vinárske vzdelanie považuje za mimoriadne dôležité a sám tvrdí, že bez neho by si nedovolil víno robiť. O počiatkoch jeho profesionálnej vinárskej dráhy, o začiatkoch, súčasnosti aj budúcnosti jeho vinárstva, aj o tom prečo Malé Karpaty chutia inak, sme sa rozprávali s Jozefom Repom, zakladateľom a majiteľom repa winery.


Je o vás známe, že ste začínali vo väčších projektoch, vo väčších vinárstvach. Ste však aj študovaný vinár. Ako by ste popísali svoje „zoznamovanie s vínom“?

Som rodený Modran, s vinicami som spätý od malička. Už ako deti sme chodili pomáhať do vinohradov, bola to pre nás denná rutina. Ako krpca ma to síce až tak nenadchýnalo, ale čím som bol starší, tým viac som začal oceňovať dedičstvo našich otcov a starých otcov. Najmä vďaka rodinnej tradícii som presne vedel aj to, na akú strednú školu pôjdem.

Mal som aj veľké šťastie. Študoval som v Modre v čase, kedy išlo o veľmi sofistikovanú strednú vinársko-ovocinársku školu. Mali sme naozaj veľmi zdatných pedagógov a naučili sme sa robiť prakticky úplne všetko - od rezu ovocných drevín, viniča, až po štepenie. My sme maturovali z ôsmych predmetov, gymnazisti zo štyroch.

Po strednej škole som sa rozhodol, že idem aj na univerzitu. A keďže som v tom čase už mal priateľku, moju dnešnú manželku, tak som sa na konci strednej školy rozhodol ísť študovať na Slovenskú poľnohospodársku univerzitu do Nitry, aby sme mali k sebe bližšie. V Nitre vtedy otvorili čerstvo novú fakultu a ja som prvý absolvent Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva z roku 2000.

Spomínali ste rodinnú tradíciu...

U nás sa víno robilo vždy. Ale bol to skôr doplnok. Šanca si aj za socializmu trošku ekonomicky pomôcť. No môj otec bol srdcom tlačiar. Po revolúcii si otvoril malú tlačiarničku a vinice mi odovzdal. Mal som vtedy 14 rokov.

Tú hlavnú tradíciu však vnímam najmä v samotnej výrobe vína. To, s čím sme od malička žili a čo máme naozaj hlboko zakotvené v pamäti. Môj dedo miloval víno, a tak k jeho výrobe aj pristupoval – kvalitné hrozno, jeho veľmi šetrné spracovanie, a potom dlhé vyzrievanie. Mal krásne drevené sudy v pivnici, kde tie vína prvýkrát stáčal až po novom roku. Boli to vína plné, veľmi svieže, zaujímavé svojou aciditou a prejavom. To mám v sebe zakotvené, takéto vína sa snažím robiť dodnes.


Skúsenosti s profesionálnou výrobou vína ste však zo začiatku zbierali v iných vinárstvach...

Robiť víno na profesionálnej úrovni je niečo celkom iné, ako pracovať doma s 3 – 5 tisíc litrami vína. Preto boli skúsenosti mimoriadne dôležité.

Aj tu som mal šťastie. Hneď po škole som našiel miesto u Joža Mikuša v Doľanoch. Bola to, a do dnešného dňa zostáva, po pezinských vinárskych závodoch najväčšia výroba vína v Malokarpatskej oblasti. Tu som pracoval 7 rokov a nazbieral najväčšie skúsenosti. Robil som všetko - začal som ako „šúrovač“ pivníc a ťahač hadíc, lebo ten, kto chce niečo vo firme riadiť, to musí všetko poznať a robiť to od piky. U Joža Mikuša som dostal najväčšiu školu života, čo sa týka vinárskej praxe.

Potom som si na chvíľku odskočil k výrobe destilátov, čo bola tiež úžasná skúsenosť, no a potom prišlo ešte Elesko. Tam som pracoval ako technológ spolu s Nigelom Davisom. To znamenalo novozélandský prístup k výrobe kontra slovenská výroba. Museli sme tieto prístupy spojiť a zosúladiť. Jeden od druhého sme sa učili. Nigel je super chlap. Čo si na ňom veľmi cením, bolo, že akceptoval fakt, že ja som miestny človek a poznám pomery.

Líši sa ten novozélandský prístup k výrobe vína od európskeho nejako výrazne?

Myslím, že ten európsky je viac spätý s finálnym produktom. Nový Zéland je viac o priemyselnej výrobe. My to berieme viac srdcom.

Je to asi prirodzené. Nový Zéland je iba posledných pár desiatok rokov naozaj významným producentom vína. Čiže chýba u nich nejaká dlhšia tradícia. No sú zasa veľmi sofistikovaní a dobre vybavení.

Na druhej strane – tá výbava sa dnes už veľmi nelíši. Je jedno, či je vinár Francúz, Talian alebo Novozélanďan. Všetci pracujeme plus mínus s tým istým vybavením. Je to hlavne o prístupe človeka k produktu. A ten náš európsky produkt nikdy nikto neprevýši. To je tá tradícia, ktorá sa tu odovzdáva po stáročia. My tú tradíciu tu máme a hlásime sa k nej.


Po Elesku ste začali budovať vlastné vinárstvo?

Áno. Bolo to v roku 2009, kedy som sa rozhodol, že založím vlastné vinárstvo. Bolo to pre mňa veľmi entuziastické a optimistické obdobie, kedy sa mi dokonca narodila prvá dcéra. K podnikaniu ma vlastne nakopol švagor, ktorý mi požičal peniaze do začiatku. U svojich krstných rodičov na Dubovej sme zrekonštruovali zadnú časť domu s pivnicami a tam sme začali prvú výrobu.

Neskôr sme sa dozvedeli, že je na predaj zrušená šľachtiteľská stanica v Šenkviciach. Kúpili sme objekty, ktoré po revolúcii chátrali niekoľko rokov. Boli tu vystrihané káble, ľudia to tu rozkrádali... No bol to žalostný stav. V roku 2011 sme v spolupráci so švagrovou firmou začali s rekonštrukciou. Oni sa starali o nadzemnú časť, ja som mal na starosti prerábku komplet celých pivničných priestorov. Tak vznikli priestory a súčasné zázemie nášho vinárstva. Žiaľbohu šľachtenie sa nepodarilo zachrániť.

Šľachtiteľská stanica v Šenkviciach bola známa hlavne postavou pani Pospíšilovej...

Pani Pospíšilová bola jej nestorom. Bolo tu však mnoho ďalších skvelých ľudí a odborníkov. Ja musím spomenúť napríklad Tibora Rumana, ktorý tu bol mojím najväčším školiteľom. Tvoril som tu totiž moju diplomovú prácu.

V Šenkviciach sa robilo hlavne udržiavacie šľachtenie našich tradičných odrôd, a plus tu jedna nová odroda aj vznikla - Mília. My ju dnes máme v našich viniciach vysadenú, takže… Tibor Ruman, pán Sekera, pani Matochová, alebo pani Bobeková - to sú ľudia, ktorí boli vždy na správnom mieste. Takže je pre mňa veľká výzva pokračovať v tejto tradícii.

Dnes už máte všetko zrekonštruované?

Ja v kuse rekonštruujem. Je to veľmi, veľmi náročná a tŕnistá cesta, ak nemáte na začiatok veľkého finančníka. My ideme krok po kroku. Mal som to šťastie, že aspoň na začiatok som si mohol zobrať pôžičku z rodiny. No rekonštrukcia tu v Šenkviciach bola úplne o niečom inom. Tieto priestory sú desaťkrát, dvadsaťkrát tak veľké ako moja malá pivnica na Dubovej. Všetky peniaze, ktoré sme vygenerovali z nášho vinárstva, všetky vraciame naspäť do rekonštrukcie a musím úprimne povedať, že je to veľmi náročné. A bolo by to ešte ťažšie nebyť nadšenia mojej manželky, že so mnou zdieľa toto ťažké prechodné obdobie. Doteraz každému hovorím, že my popri rekonštrukcii vyrábame sem-tam aj nejaké víno.


Čo sa vašich vín týka, nám osobne veľmi imponuje vaša práca s drevom. Skúsme v skratke popísať váš vinársky rukopis.

Snažím sa robiť víno tak, ako sme ho poznali od detstva, ako si ho pamätáme od otcov a dedov. Vychádzame z kvalitnej suroviny, spracúvame ju šetrne, používame minimálne dávky sírenia a žiadne aditíva... A nechávame ho vyzrievať dlho, aby sme mali vína, ktoré budú veľmi veľmi dlhoveké.

Malé Karpaty majú tú obrovskú výhodu, že ponúkajú veľmi minerálne vína. Tým, že nemáme pôdu, že máme vinič priamo v horninotvornom podloží, tak tie malokarpatské vína majú svoj vlastný rukopis. Tieto vína potrebujú svoj čas, aby sa prejavili v plnej kráse. Len musíme znova zákazníkov priviesť k tomu, že netreba piť vždy len vína mladé, krásne, ovocné, voňavé. Konzument by mal pochopiť, že Veltlín vonia takto, Rizling takto, Müller takto. Nie príliš intenzívne, ale odrodovo, tak, ako to genetika zabezpečila. To je pre mňa skutočne autentické víno.

Dnes sa vraciame čo najviac k miestnej prírode - aj typom dreva. To znamená, že používame sudy vyrobené zo slovenského dubu, či agátové sudy z hontianskej oblasti, kde je veľa agátových hájov.  Je pre mňa dôležité spoliehať sa na lokálne suroviny.

Tak by to malo byť. My by sme mali jesť hrušky, jablká, slivky, čerešne, to ovocie čo nám narastie tu, a nie zbytočne dovážané plodiny z celého sveta. V tomto neustúpim a my budeme stále propagovať to, že u nás na ochutnávkach budú ľudia jesť slovenskú salámu, slovenský syr a piť slovenské víno. Som hrdý Slovák, nehanbím sa za to. A takto keby to fungovalo, tak dnes nemáme na Slovensku 8000 hektárov, ale možno cez 20 000 hektárov viníc. Verím, že obroda v tejto otázke príde. Náš prístup k životu je veľmi jednoduchý a tak isto aj k výrobe vína. Treba sa k nám len prísť pozrieť.

Návštevy u vinárov ešte stále na Slovensku nie sú pravidlom. Prečo podľa vás ľudia priamo za vinármi nechodia? Boja sa? 

Nie sú na to zvyknutí. Treba však adresovať aj kritiku do vlastných radov. My, vinári na Slovensku, sme málo otvorení. Potrebujeme ukázať, že tu sme a sme pripravení. Chce to len čas, a netreba sa báť. Áno, máte pravdu, niekedy sa tí ľudia aj boja prísť. Čo, ak nebude otvorené? Bude tam niekto? Nebude to zbytočná cesta? Toto sa musíme naučiť my vinári, aby sme boli na našich zákazníkov pripravení denne.


Späť k vínam. V niektorých vinárskych oblastiach, napríklad v talianskom Piemonte, sa vinári koncentrujú na dve tri odrody. U nás kopírujeme viac nemecký štýl. V ktorej ceste sa skrýva budúcnosť slovenského vinárstva?

Nemecký štýl nás poznačil v tom, že ovplyvnil našich zákazníkov. A tým aj nás. Ľudia očakávajú určitú pestrosť. Širšie odrodové zastúpenie. Po revolúcii boli ľudia hladní za svetovými značkami. Chceli piť všetko a my sme sa tomu v záujme „prežitia“ z časti podriadili. Náš cieľ – u nás v Malých Karpatoch – je pomenovať to, čo tu naši prastarí otcovia pestovali, čo je tu vyskúšané, čo tu funguje. Urobiť špecifikáciu, ohraničiť odrody, ktorým sa budeme venovať najviac, a ktoré budú doplnkové.

A ktoré odrody patria k vašim obľúbeným?

Ja mám veľmi rád Veltlíny a Silvány. To je pre mňa absolútna topka. No a potom mám ešte veľmi rád Pinoty, či už blank, alebo noir. A medzi tým aj nejaký Pinot gris, keď sa urobí nevtieravo.

Patríte k zakladajúcim členom združenia Chute Malých Karpát. Mnoho ľudí vás však stále vníma len ako rovnomenné jesenné podujatie. Ako by ste popísali ľuďom úlohu vášho združenia. Čo majú od vás očakávať?

Ten názov by mal ľuďom povedať úplne všetko. Chceme, aby cez naše vína spoznali, ako chutia Malé Karpaty. Budeme vypichovať, čo sú typické veci z Malých Karpát. Cez nás, cez naše produkty, cez naše aktivity. Budeme sa snažiť organizovať rôzne podujatia i súťaže vín.

Smerom k zákazníkom budeme všetky informácie tlmočiť cez rôzne výstupy z našich aktivít. Len to chce to čas. Dnes máme základné, elementárne problémy vôbec na Slovensku prežiť, lebo 68 % vína sa dnes konzumuje z dovozu. Bojujeme doslova o prežitie, bojujeme o zákazníka, bojujeme o to, aby sme mohli rozširovať vinice u nás.


Chceme, aby sa sláva Malých Karpát vrátila. Príďte do Malých Karpát, sú úžasné! Je tu jedna z najväčších a najkrajších lesoparkových destinácií v strednej Európe - Harmónia a Piesky. Kedysi tu boli slnečné kúpele, ľudia sa k nám chodili naozaj rekreovať a uzdravovať. Chceli by sme docieliť, aby sme mali dobudované dobré cyklotrasy, aby sme tu mali zabezpečené výlety pre ľudí, aby tú krajinu začali vnímať. Ale hlavne chceme, aby ju vnímali aj cez naše vína, lebo tie vína tu pestujeme od siedmeho storočia pred Kristom. To už je sakra dlhý čas na to, aby sme urobili z Malých Karpát región, ktorý budú ľudia poznať.

Viete, spomínali ste Piemont. V Taliansku i na celom svete je Piemont známy ako vinárska oblasť. My chceme, aby na Slovensku boli rovnako známe Malé Karpaty. Toto je náš jednoznačný cieľ.

Ak chce človek začať spoznávať ako chutia Malé Karpaty práve s vašimi vínami, čo pre to musí urobiť? 

Môže jednoducho prísť. My sme otvorení každý deň – od 9:30 do 18:00 hod. Samozrejme, vieme pripraviť aj riadenú ochutnávku. V takom prípade treba poslať e-mail – pripravíme cenovú ponuku, vrátane rôznych možností jedál z teplej aj studenej kuchyne. Takže už je to len na zákazníkoch, aby si k nám cestu našli.

A tým, ktorým sa to (zatiaľ) nedarí, môžem len odkázať, že určite naše vína nájdu v dobrých slovenských vínotékach. A tiež v tej najlepšej slovenskej gastronómii, aby vinárstvo repa winery bolo vnímané ako značka malého rodinného vinárstva, ktorá však má tie najvyššie ambície.


text: Marcela Said, Ivan Záleský
foto: Ivan Záleský



VIZITKA VINÁRSTVA:

Ing. Jozef Repa - výroba, predaj muštov a vín
Vištucká 1265/5, 900 81 Šenkvice

tel.: +421 911 126 922
e-mail: repawinery@gmail.com
web: https://www.repawinery.sk/

Otváracie hodiny predajne:
Pondelok ... 9.30 - 18.00
Utorok ... 9.30 - 18.00
Streda ... 9.30 - 18.00
Štvrtok ... 9.30 - 18.00
Piatok ... 9.30 - 18.00
Sobota ... 9.00 - 15.00
Nedeľa ... zatvorené

degustačná miestnosť vinárstva repa winery


člen občianskeho združenia



Používa službu Blogger.