V minulosti, rovnako ako dnes, sužovali vinohradníkov rôzne choroby viniča (napríklad perenospóra, múčnatka viničová a ďalšie). Žiadne neboli natoľko devastačné, že by prepukli do globálnej epidémie. S jedinou výnimkou. Tou sa stala fyloxéra, ktorá zasiahla takmer celý európsky kontinent.
Prvýkrát sa objavila v roku 1863 vo francúzskych vinohradoch, kde spôsobila dovtedy nevídanú skazu. Približne 2,5 milióna hektárov patriacich malým rodinným vinárstvam či najväčším svetovým dodávateľov vína a šampanského bolo úplne zničených.
Fyloxéra ako americký džentlmen popíjajúci najlepšie francúzske šampanské (zdroj: časopis Punch (1890))
Čo epidémiu spôsobilo?
Fyloxéra viničová je parazit, malá voška napádajúca koreň viniča, kde vytvára tmavé drobné a zhubné nádory. Do Európy sa dostala z amerického kontinentu ako „čierny pasažier“ skrývajúci sa na amerických odrodách viniča, ktoré sa v tomto období vo veľkom dovážali do Francúzska.
Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia sa fyloxéra objavila aj v Uhorsku. Centrálna moc venovala tomuto problému značnú pozornosť, dobre si uvedomovala vážnosť situácie a nechcela pripustiť „francúzsky scenár“.
Uhorsko, tradične agrárna krajina, patrilo medzi najväčších vývozcov vína na svete a vo vinárskom priemysle pracovali tisíce rodín. Vinohradníctvo, napríklad v malokarpatskej oblasti, bolo stále tradičným a často jediným zdrojom obživy veľkého množstva obyvateľov.
Rovnako ako vo Francúzsku, aj vo vinohradníckych oblastiach dnešného Slovenska sa fyloxéra začal rýchlo šíriť. Zodpovednosť za boj s touto chorobou bol na pleciach uhorskej vlády, ktorá vyčlenila financie a zaangažovala odborníkov pod vedením hlavného vinárskeho inšpektora. Našťastie, vedci už vedeli presne zadefinovať problém a povahu tohto škodcu, keďže vo Francúzsku už diskusia na odbornej úrovni prebehla. Aj preto na našom území epidémia neprepukla až s takou silou ako vo Francúzsku.
Boj s epidémiou
Vinárski inšpektori sledovali stav v jednotlivých vinohradníckych oblastiach, radili sa s miestnymi elitami a rokovali o ďalšom postupe. Proti fyloxére sa používal síran meďnatý (CuSO4), anorganická zlúčenina, ktorej pentahydrát je tiež známy pod triviálnym názvom modrá skalica, predtým zvaný aj modrý vitriol. Modrú skalicu, najdostupnejšiu meďnatú soľ určenú na postrek, prideľovala vláda obciam vo veľkých množstvách, no stále jej bolo málo.
Lepším variantom sa však časom ukázalo používanie sírouhlíka. Ide o tekutinu s veľmi prenikavým zápachom. Postrekovačom sa sírouhlík vstrekol do zeme, tu sa pôsobením tepla premenil na plyny, ktoré zabíjali všetok hmyz vrátane fyloxéry.
Aby však bol sírouhlík účinný, bolo potrebné, aby sa použil na celom vinohrade, nestačilo zastriekať len postihnuté rastliny. Jeho účinnosť tiež závisela od typu pôdy, najlepšie pôsobil v hlinito-piesočnatých podložiach. Boj formou postrekov a zástrekov bol čiastočne efektívny, ale zástreky bolo potrebné vykonávať opakovane, čo sa ukazovalo ako veľmi ekonomicky náročné. Takýto boj s fyloxérou bol v niektorých oblastiach vyslovene nerentabilný a preto boli niektoré vinohrady viac-menej ponechané svojmu osudu.
Postrekovač proti fyloxére (zdroj: JERMÁŘ. Vinohradníctvo (1926))
Konečné riešenie
Jediným východiskom pre záchranu európskeho vinohradníctva bola jeho transformácia. Keďže staré, pôvodné európske odrody neboli takmer vôbec odolné proti fyloxére, bol potrebný ich „upgrade“. Vedci prišli na to, že aj na koreňoch amerických odrôd viniča fyloxéra prežíva, ale neškodí im, nevytvára zhubné nádory. A tak sa postupne začalo s masovým štepením ušľachtilých odrôd do amerického podpníka a s následnou výsadbou nových odolnejších viníc.
Epidémia fyloxéry podmienila rozvoj vedy a celospoločenskej vinohradníckej osvety. V Bratislave a v Modre boli založené štátne stanice, kde sa štepili nové rastliny. Osvetu a lepšiu distribúciu štepov takzvaného „Amerikána“ medzi vinohradníkov zabezpečovali aj vinohradnícke spolky zakladané po celom Uhorsku. V Bratislave sa v roku 1884 začala výučba na Bratislavskej kráľovskej vinohradníckej a záhradníckej škole, kde sa do praxe pripravovali (aj) budúci vinohradníci a vinári (v r. 1922 sa škola presunula do Modry). Neskôr vznikli aj prvé špecializované výskumné ústavy.
Po stáročiach stagnácie dala epidémia impulz rozvoju vedy a techniky. Popri tradičnej forme vinohradníctva, kde sa vedomosti a skúsenosti predávali z generácie na generáciu, a inovácie sa objavili len výnimočne, sa postupne vytvárala aj jeho profesionalizovaná verzia. Pribúdali biologické a chemické štúdie zamerané na problematiku pestovania viniča, rozvíjala sa enológia, či šľachtiteľstvo nových odrôd. Možno tak povedať, i keď s istou dávkou zjednodušenia, že za slovenské odrody ako sú Devín či Dunaj môžeme poďakovať nielen Dorote Pospíšilovej, ale aj fyloxére, ktorá stála na počiatku transformačných, trvalých zmien európskeho vinohradníctva.
autor: Štefan Hrivňák
- - - - - - - -
Použitá literatúra:
HRIVŇÁK, Štefan a kol. Víno v prameňoch (Marenčin PT, 2018)
JERMÁŘ, Bohuslav. Vinohradníctvo (Academia, 1926)
ROBINSON, Jancis. Phylloxera. Oxford companion to wine. Dostupné na: https://web.archive.org/web/20080727104408/http://www.winepros.com.au/jsp/cda/reference/oxford_entry.jsp?entry_id=2410. Cit. dňa 1. 03. 2021.
Štefan Hrivňák sa venuje dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je autorom a editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (2019). Pracuje v Archíve mesta Bratislavy.
Knihu Víno v prameňoch si môžete zakúpiť aj tu:
