V prvej časti článku o histórii šumivých vín sme spomínali, že Johann Fischer a Michal Schönbauer založili v Bratislave prvú „nefrancúzsku“ spoločnosť na výrobu sektov na svete. Úspech tejto bratislavskej firmy tkvel okrem iného v tom, že ich vedúci výroby A. Geiger strávil istý čas v oblasti Champagne, kde si dokonale osvojil tradičnú metódu. Do roku 1842 v Bratislave vyrábali šumivé víno aj Johann Aigermannt, Jozef Esch, Franz Xavier Klag a Eduard Zechmaister. Mnohí z nich fungovali desaťročia, kým sa na nich celkom zabudlo...

Jedným z najstarších výrobcov šumivého vína v Uhorsku bol Bratislavčan Jozef Esch (1834). Firmu zdedili jeho potomkovia a aj oni úspešne vyrábali víno niekoľko desaťročí. Na obrázku je reklama firmy z roku 1897. Zdroj: Archív mesta Bratislavy

Odkiaľ sa ostatní menovaní priučili znalostiam výroby šumivého vína sa môžeme len domnievať. Je možné, že niektorí z nich už v 30. či 40. rokoch 19. storočia poslali svojho príbuzného do Francúzka (alebo už aj do nemeckých krajín), aby tam získali know-how.

Boli tu však aj iné spôsoby. Napríklad Johann Aigermannt si vystačil sám. Tento bratislavský továrnik mal skúsenosti s výrobou tichého vína. V tom čase už bola dostupná aj vedecká a praktická literatúra v nemčine či maďarčine, kde bol opísaný postup výroby šumivých vín. Táto cesta však nebola jednoduchá, keďže verejné knižnice v Uhorsku ešte vôbec neboli samozrejmosťou. Aigermannt sa takýmto prácnym spôsobom postupne prepracoval k vlastnej značke sektu. Treba však povedať aj to, že Aigermannt so svojím sektom dieru do svetu neurobil.

Na druhej strane každému slovenskému vinárovi je pravdepodobne známe meno Jakub Palugyay. V 60. rokoch 19. storočia poslal svojho syna krátko po dovŕšení dospelosti do Francúzska, aby tam získal vedomosti a skúsenosti, ktoré následne priniesol domov, do rodinnej firmy. Palugayaovci vyrábali úspešne aj sekt, hoci sa nešpecializovali len naňho.

Z francúzskych skúseností čerpal aj továrnik József Törley. Z Francúzska si začiatkom 80. rokov 19. storočia doniesol odborníkov, dokonca pivničného majstra, rodeného Francúza Louisa Françoisa, ktorý sa usadil v Budafoku (dnes súčasť Budapešti). Časom sa dokonca osamostatnil a založil si s bratom vlastnú spoločnosť na výrobu šumivého vína.

V tomto bode je treba opäť spomenúť firmu Fischer & Schönbauer - tú od roku 1877 vlastnil Johann Evangelista Hubert (nie, nebol francúzsky vojak). Jeho syn Henrik v 90. rokoch študoval vo Francúzsku a Nemecku a tiež priniesol do Bratislavy svoje znalosti, ktoré pomohli zlepšiť výrobu, čím zveľadil rodinnú firmu. 

Mimoriadne úspešná vinárska firmou Palugyay vyrábala aj sekty (maď. Pezsgő). Na obrázku je reklama zo začiatku 20. storočia. Zdroj: Súkromná zbierka Romana Staňa. Za poskytnutie fotokópie mu týmto ďakujeme.

Vo Francúzsku, v Champagni, sa sústreďovali najlepšie a najstaršie firmy na výrobu šumivého vína. Práve odtiaľ sa všetok progres a pokrok vo výrobe začínal a odtiaľ putoval ďalej do sveta. V Uhorsku bola tradične kvalitná pôda a vinohradnícka tradícia, ale väčšina skutočne úspešných továrnikov nejakým spôsobom priamo čerpala z francúzskej tradície a skúseností.

S „francúzskou školou“ ste si v uhorských vinárskych kruhoch rozhodne šplhli a otvorili sa vám dvere aj do vyššej spoločnosti, klubov, somelierskych spolkov a pod. V Maďarsku je dodnes veľmi veľký vplyv Francúzska na výrobu tichých červených vín.

Vo Francúzsku sa však naši predkovia neučili len praktické vinárske znalosti, novinky vo svete výroby a technológie. Do svojho „školenia“ zahrnuli aj aktuálne marketingové stratégie, ktoré umožňovali predávať vo väčších množstvách a expandovať do viacerých krajín.

Napríklad Henrik Hubert do Uhorska priniesol legendu o Domovi Pérignonovi, ktorý „objavil“ šampanské. Tento mýtus je dnes už vyvrátený, no stále sa používa. Jeho cieľ je zrejmý. Koncom 19. storočia mal zmeniť pohľad bežného Francúza na šampanské, ktoré sa vnímalo ako nápoj kráľov a šľachty. Pracovitý mních symbolizoval človeka z ľudu a tento obraz bol vytvorený s cieľom osloviť strednú vrstvu, ktorá sa práve s takouto postavou vedela lepšie stotožniť.

Vo Francúzsku tiež začali používať etikety s erbami, neskôr aj s dátumami, ktoré sa viazali väčšinou k vzniku firmy. Spoločnosti tak chceli demonštrovať starobylosť, skúsenosti a tradíciu. To všetko s cieľom preukázať kvalitu, aby konzument siahol práve po ich značke. Tento systém prebrali aj firmy v Uhorsku, skrátka učili sa (a mnohé dobre) od svojich francúzskych kolegov. Zaujímavé je tiež, že tento marketingový prvok sa používa dodnes. Erb je častokrát len imitáciou či napodobeninou erbu, rok je fiktívny, respektíve sa viaže k lokalite, ku ktorej sa hlási, no koncept je jednoznačný a používa sa už tretie storočie.

Dôležitým prvkami pre rozvoj a šírenie uhorského šumivého vína bol marketing a francúzske know-how. Tých aspektov bolo samozrejme viacero, ale rád by som upozornil ešte na jeden historicky veľmi dôležitý...

V priebehu 30. rokov sa uskutočnili v stredoeurópskom priestore prvé priemyselné výstavy, kde sa hodnotili jednotlivé hospodárske a poľnohospodárske produkty, výdobytky vedy a techniky. Jednou z prvých bola Prvá uhorská priemyselná výstava v Pešti v roku 1842. Sekt Fischera & Schönbauera tu zažiaril a média opisovali ich šumivé víno ako suverénne najlepšie - ako produkt, ktorý sa vyrovná francúzskym šampanským.

V roku 1845 získali Fischer & Schönabuer zlatú medailu vo Viedni, kde súperili, okrem iného, aj s bratislavskými kolegami Eschom a Zechmaistrom. O tejto výstave, o úspešných šumivých vínach (a cenách za fľašku) informovali rôzne noviny, nielen v Uhorsku a Rakúsku, ale napríklad aj v Poľsku a tak sa chýr o bratislavskej kvalite šíril po celom stredoeurópskom priestore.

Možno konštatovať, že až do Uhorskej revolúcie v roku 1848 bola firma Fischer & Schönbauer jednoznačnou uhorskou jednotkou. Ostatné firmy (nielen v Bratislave) sa ju snažili dohnať a konkurencia sa pomaly zvyšovala. To podporilo súťaž, ktorá smerovala k zvyšovaniu kvality.

Od 60. rokov sa to začalo veľmi silno prejavovať, aj zásluhou zmeny politického ovzdušia a podpore domáceho a medzinárodného obchodu. V Bratislave vyrástol napríklad továrnik Peter Jaklitsch, ktorý ponúkal biele, ružové aj červené šumivé víno, za ktoré v rokoch 1868 a 1869 získal ceny v Linzi, Viedni, Wittembergu, Debrecíne či v Hamburgu. Cien a súťaží vín začalo pribúdať a keď už som hovoril o marketingu, od 60. rokov 19. storočia sa vinári spravidla chválili vo svojich reklamách oceneniami, ktoré za svoje produkty získali. Rovnako ako je tomu aj dnes.

Okrem lokálnych a národných výstav a súťaží, sa, približne od polovice 19. storočia, začali organizovať aj svetové výstavy priemyslu a umenia (Exposition universelle d'art et d'industrie). Boli to nesmierne veľké a vplyvné podujatia, ktorých sa zúčastňovali výrobcovia, producenti, vynálezci a továrnici z desiatok krajín po celom svete.

Parížske Expo (1867), ktoré trvalo niekoľko mesiacov, navštívilo približne 9 miliónov návštevníkov a rovnako veľkolepé bolo aj Expo vo Viedni v roku 1873. 

Orientačný plán svetovej výstave vo Viedni, 1873 (zdroj: https://commons.wikimedia.org)

Súčasťou týchto podujatí boli národné pavilóny, kde sa prezentovala kultúra, história, veda či hospodárstvo jednotlivých krajín. Z Uhorska tu bolo mnoho vystavovateľov rôznych vín a súčasťou podujatia boli aj súťaže, pri ktorých odborní hodnotitelia posudzovali ich kvalitu v medzinárodnej konkurencii.

Uhorské (a bratislavské) šumivé vína sa v Paríži a ani vo Viedni nestratili medzi francúzskymi šampanskými. Palugyay či Fischer získali ceny a vďaka tomu si získali pozornosť vinárov z rôznych kútov sveta. Tak sa elitné uhorské tiché a šumivé vína začali presadzovať aj na svetovom trhu. A opäť, ako rástli úspechy, tak rástla aj domáca konkurencia a celková produkcia, ktorá končila nielen v zahraničí, aj na domácom trhu. A tak, po vzore Francúzska, začalo šumivé víno pomaly putovať aj na stoly strednej triedy.

autor: Štefan Hrivňák 

Štefan Hrivňák sa venuje dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je autorom a editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (2019). Pracuje v Archíve mesta Bratislavy.

Knihu Víno v prameňoch si môžete zakúpiť aj tu: