Blog Post Old · Kam Za Vínom

Už viackrát sme písali o tom, že vinárska scéna na Slovensku trpí nedostatkom pozornosti zo strany štátu a jeho inštitúcií. A pritom práve vinárska turistika zaznamenáva na celom svete výrazný boom. Našťastie tu máme nadšencov, ktorí tento fakt už dávno pochopili a vkladajú veľa energie a času do aktivít spojených s vínom. Do aktivít, vďaka ktorým sa rozvíja aj región v ktorom žijú. Jedným z týchto vínnych „šialencov“ je aj Martin Varhaňovský. O jeho láske k vínu a histórii sme sa porozprávali v jeho milovanom meste – v Kremnici.

Vieme o Vás, že v Kremnici organizujete festival vína a máte aj vlastnú značku vín. Ako a kedy ste sa ale dostali k tomu, že pracujete s vínom?

Vínu sa venujem od roku 2000. Vtedy som prvýkrát okoštoval červený Alibernet z Dvorov nad Žitavou a bol ním ohúrený. Dovtedy som poznal len vína biele a červené, kyslé a sladké, a hlavne aby ich bolo veľa 😊. Dovtedy víno v mojom živote nehralo nejakú veľkú rolu. Ale okoštoval som tento Alibernet a zistil, že je to niečo iné ako som pil doteraz. Zistil som, že je tu nejaká iná vínna dimenzia. Kúpil som si knihu od Vlada Hronského - Slovenské vína, a začal som si o víne čítať. A potom to už bola lavína informácií, ktorá ma úplne opantala.

V tom období som podnikal, mal som dlhé roky v Kremnici elektroobchod. Začal som sa ale viac venovať vínu a hľadať aj nejaké zázemie, kde by sa dalo uskladniť. V dome, kde som býval, boli staré zahádzané a špinavé pivnice, ale kamarát ma presvedčil, že by z nich bola dobrá pivnica na víno. A tak tam v roku 2002 vznikla nádherná gotická vínna pivnica. Vtedy som si povedal, že nebude len pre kamarátov, ale že rovno urobíme vínotéku. Bolo to v čase, keď ste na Slovensku mohli nájsť asi tak 3 – 4 vínotéky. Pre mňa bola napríklad veľkou inšpiráciou vínotéka U Pavúka v Modre.

Ako prebiehalo Vaše oboznamovanie sa s vínom? Absolvovali ste aj nejaký someliersky alebo vinársky kurz?

Nie, nemám žiadny kurz. V tom období bol pre mňa vzorom Vlado Hronský a Fedor Malík. Z ich kníh sa mi podarilo o víne veľa dozvedieť. Vlada Hronského som potom aj zavolal na otvorenie vínotéky, a keď sme sa lepšie spoznali, tak mi povedal – „ty vlastne ani nepotrebuješ someliersky kurz, ty si milovník vína, načo ti je nejaký papier?“.

A aj keď robím degustácie, tak sa snažím dať ľuďom hlavne zážitok, nie ich zahlcovať technickými informáciami. Tie si rozprávame medzi vinármi, ale konzumentov vína to nezaujíma. Chcú príbehy, chcú, aby ste ich zabávali. Takže ja na degustáciách popri víne ľudí zabávam a spomínam im tiež moje príbehy s vinármi. Aj to, čo som zažil v mojej vinotéke, ktorú sme nazvali Biely bocian. Fungovala 14 rokov, počas ktorých sme pri nej ešte upravili nádvorie na veľký kultúrny stánok so sedením a pódiom pre 300 ľudí, v pivnici vytvorili degustačnú miestnosť, boli sme spoluorganizátorom Kremnických gagov, robilo sa tam Kultúrne leto... Nikdy som totiž nespájal svoj biznis primárne s obohacovaním sa, vždy som hlavne potreboval robiť ľuďom zážitky.

Potom ale prišiel zlom. Po štyridsiatke sa mi zmenila životná situácia a musel som začať od nuly. Vínotéka Biely bocian síce skončila, ale v roku 2014 som založil spoločnosť RINGBÜRGER, s.r.o.

Čo bolo impulzom na pokračovanie Vašej práce s vínom pod značkou RINGBÜRGER?

História, ktorú milujem. História Kremnice. Už keď som zakladal Bieleho bociana, tak som oslovil archivárov a historikov, nech mi nájdu aspoň jednu zmienku o tom, že v Kremnici bolo niekedy víno. Ľudia mi totiž vtedy hovorili, že som „chorý“, že chcem predávať víno v Kremnici – v kraji piva a borovičky. Takže som si povedal, že ak nenájdem príbeh o víne v Kremnici, tak fakt končím.

Na moje potešenie ale môj priateľ Daniel Haas Kianička, kremnický archivár, dokázal nájsť informácie o víne v Kremnici. Na 4 strany spísal materiál o tom, ako kremnickí mešťania kedysi obchodovali s vínom. Víno bolo súčasťou stredovekých banských miest a bolo na piedestáli, dokonca to bol tretí najvýnosnejší biznis. Najbohatšími ľuďmi tu vtedy boli ťažiari, ktorí ťažili zlato, potom za nimi to boli minciari, ktorí pretavili zlato na mince. A tretí boli obchodníci s vínom, ktorí mali na obchodovanie s ním výsadné právo priamo od kráľa. Žili na námestiach stredovekých banských miest a nazývali sa Ringbürgeri.

Takže preto ten názov Ringbürger. S vínom sa teda v banských mestách obchodovalo. Alebo sa tu aj pestoval vinič?

Nie, nepestoval. Títo bohatí mešťania vedeli, že tu nikdy nedopestujú kvalitné hrozno. Mali vlastné vinohrady, ale v južnejších oblastiach. Kremničania mali vinohrady od Tekova, od Rybníka, Čajkova, smerom na Vác a Budapešť, štiavnickí mešťania od Tekova smerom na Viedeň, a bystrickí ich mali v okolí Sebechlieb a Dudiniec. Zo starých záznamov vieme, že tam mali svojich vincúrov, vieme koľko dopestovali, aké odrody. Tam teda dopestovali kvalitné hrozno, urobili víno, ktoré potom navozili do pivníc svojich mešťanských domov.

Pikoškou je, že v roku 1524 mala Kremnica 3100 obyvateľov a vypilo sa tu 410.000 litrov vína. Nie je to až tak veľa, keď to prerátame na spomínaný počet obyvateľov, vychádza to okolo 137 litrov na hlavu, lenže to bolo vrátane detí 😊. A tento rekord bol prekonaný už rok na to, v 1525, vtedy to bolo vyše 500.000 litrov vína. Takže takéto množstvá sa v Kremnici bežne popíjajú už od stredoveku 😊.

Nadväzujete teda na historické fakty a stal sa z Vás novodobý Ringbürger. Prečo ste sa ale rozhodli vytvoriť si aj vlastné víno?

Vzniklo to presne podľa vzoru našich mešťanov. No ja som si povedal, že nebudem špekulovať s vlastným vinohradom, lebo na to nemám čas, že budem spolupracovať priamo s kvalitnými slovenskými vinármi. Tiež som ale zašiel do južnejších oblastí. Biele vína pod značkou Ringbürger vyrábame v spolupráci s Mojmírovcami, červené vína u Igora Blahu v Zelenči, a Janko Hacaj nám ročne vyrába 300 fliaš sektu. Každý rok nám títo vinári vedia poskytnúť rôzne odrody, z ktorých potom môžeme robiť nami zvolené cuvée. Všetky Ringbürgery sú totiž cuvée a fľašujú sa v limitovaných sériách – od 600 do 1200 fliaš z jedného ročníka. Každé banské mesto - Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica – má iné víno, inú kupáž.

Otázkou však bolo, ako budeme tieto vína prezentovať. Či ideme predávať vína alebo suvenír. A zvíťazil druhý variant. V informačných centrách, kde majú náš sortiment Ringbürgerov, návštevníci, ale aj Kremničancia, radi berú tieto vína ako darčeky – suveníry. Často sú prekvapení, že v Kremnici máme svoje víno. Okrem toho je ho tak málo vyrobeného, že niekde do reštaurácie ho nemá ani význam dávať. V priebehu roka ho predáme aj súkromnej klientele, ako firemné darčeky, ktoré v supermarkete nezoženiete.

Keďže vieme, aké je ťažké obchodovať s vínom na Slovensku, a vína robíte len v limitovanom počte, tak čomu sa ešte venujete? Čo Vás ešte živí?

Venujem sa aj distribúcii iných vín a dodávam ich do okolitých reštaurácií. I keď ani to nie je žiadna sláva. Potom sa ešte teším z vecí ako je sprevádzanie turistov, robím degustácie vín, firemné akcie. Rozbieham aj nový projekt – Kremnické krumple.

Krumple sú trošku mimo vína, ale je to rovnako o zážitkoch a pôžitkoch, ale tiež o histórii. Už ako dieťa som totiž veľmi chcel vedieť, aké to tu bolo v minulosti, prechádzať do iných storočí. Prvýkrát som to zažil, keď som sa v rámci osláv mesta prezliekol do dobového kostýmu, a mal pocit, že som sa preniesol niekoľko 100 rokov dozadu.

A to isté bolo trebárs aj s Kremnickými krumpľami. Nie sú to zemiaky, len tak vyzerajú. Je to nepečená cukrovinka, ktorú som poznal od mojej starej mamy, rodenej Kremničanky. Starí Kremničania mi spomínali istého cukrára Atkáryho, ktorý ich kedysi robil.

Keď sa v rámci kremnického informačného centra uvoľnili priestory, tak som sa ich rozhodol prenajať a využiť ich práve na výrobu Kremnických krumplí. Bude to dobová výrobňa zariadená v štýle 20-tych rokov minulého storočia, teda v čase, keď ich vyrábal Atkáry. A turisti sa sem budú môcť prísť pozrieť, ako ich dobovo oblečený personál vyrába. Samotný predaj týchto cukroviniek bude potom zabezpečovať informačné centrum.

Aké víno sa hodí ku krumpliam, už ste to otestovali?

Áno, skúšal som ich s červeným Ringbürgerom. Prípadne by sa k tomu hodilo aj sladšie červené víno - napríklad portské. Z iných nápojov asi rum, lebo je to aj jedna z ingrediencií kremnických krumpľov. Ale čo by bolo úplne ideálne, tak to je určite káva. Dobré espresso s touto sladkou cukrovinkou označil môj kamarát „manou nebeskou“.

Čiže vrátili ste do Kremnice víno a krumple. Čo pre Kremničanov a návštevníkov Kremnice ešte chystáte?

Uvidíme, čas ešte ukáže, ešte nekončíme. Som šťastný, že tu chodia turisti a cítia sa tu dobre. Je tu taký zvláštny pokoj. Nevýhodou pre niekoho môže byť len to, že tu nenájdete nočný život. Tu nechodia ľudia hýriť, tu sa chodí oddychovať, načerpať energiu, získať pokoj v duši.

Inak ja nie som rodený Kremničan, takže mi stále miestni hovoria „prindiš“ (privandrovalec). V Kremnici žili mamini súrodenci, všetci sa tu narodili, ale po vojne sa osídľovalo Východné Slovensko, potrebovali úradníkov, tak sa vysídľovali celé rodiny zo Stredného a Západného Slovenska. Vysťahovali ich teda na východ a moja mama sa už narodila v Trebišove. Aj ja som sa tam narodil a prežil krásne detstvo. Vďaka tomu som zažil aj Tokaj, keď som chodil na prázdniny ku strýkovi. Potom sa moji rodičia odsťahovali do Veľkého Krtíša. No stále sme chodili aj do Kremnice, napríklad na lyžovačku. Napokon sa naši v 80-tych rokoch rozhodli, že ideme do staro-rodičovského domu do Kremnice, začali ho rekonštruovať a žijeme tu od roku 1982.

Ja sa cítim byť Kremničanom. Kremnicu milujem, učarovala mi a je mi blízka. Mám rád históriu a Kremnica mi jej dáva plné priehrštie, mám rád prírodu, a tá je všade naokolo. Vyformoval som sa na Kremničana, ktorý miluje víno, venuje sa vínu a snaží sa budovať značku Kremnice, šíriť jej dobré meno do sveta. Preto tiež spolupracujem s informačným centrom a robím pre nich aj sprievodcu turistov, ktorí sem prichádzajú a tešia sa, aká je Kremnica nádherná.

Organizujete aj Kremnickú slávnosť vína. Pomáha Vám vo Vašich aktivitách aj mesto, resp. samospráva?

Kedysi som mal pocit, že ak chcem pomôcť mestu, tak musím kandidovať za poslanca, dokonca som aj dve volebné obdobia v mestskom zastupiteľstve Kremnice pôsobil. No mýlil som sa, nemusíte byť poslanec, aby ste vedeli svojmu mestu pomáhať. Viete to robiť aj ako radový občan a dokonca intenzívnejšie.

Máme šťastie, že aktuálne vedenie mesta je naklonené cestovnému ruchu a jeho rozvoju. Keď som vymyslel Kremnickú slávnosť vína, tak som išiel za primátorom a hovorím, že sú pod radnicou pekné pivnice, ale zapratané neporiadkom, čo keby sme tam spravili nejakú akciu. Odpoveď znela: áno, veď urob. Mesto a jeho predstavitelia chápu, že ak je tu občan alebo podnikateľ, ktorý chce niečo pre mesto urobiť, tak mu treba dať voľnú ruku a neklásť polená pod nohy. Máme teda dobrú spoluprácu, a aj Slávnosť vína je vždy uvádzaná tak, že ju organizuje spoločnosť Ringbürger a mesto Kremnica.

Robíme ju vždy pri príležitosti založenia mesta (v roku 1328 Karolom Robertom z Anjou), konkrétne 17. novembra, alebo k dátumu blízko 17. novembra. Opäť to nie je zárobková činnosť, ale podporujeme ňou mesto a kultúru pitia vína. Teda to, čo šírim v Kremnici od založenia vínotéky.

Vraciame sem históriu, otvárame pre ľudí pivnice meštianskych domov na námestí, ktorých tu kedysi bolo 27. Každý rok sa otvárajú nové pivnice, pribúdajú vinári, pribúdajú vínomilci. Je za tým veľa práce, lebo pivnice bolo treba najskôr vypratať, urobiť v nich poriadok.

V prvom ročníku festivalu sme dali do predaja 350 vstupeniek a bolo otvorených 6 pivníc. Ledva sme ich vypredali. Na druhý rok už bolo 8 pivníc, 25 vinárov a do predaja sme dali 500 vstupeniek. Tie zmizli 2 týždne pred festivalom, takže sme 2 týždne dvíhali ľuďom telefóny a vysvetľovali, že vstupenky sú už vypredané. Tohto roku sme zase zvýšili počet vstupeniek na 750, aj pivníc bude už 10. V týchto dňoch ostalo už možno len 150 vstupeniek, lebo každý deň chodia objednávky cez e-shop, dokonca až z Moravy. Veľmi ma teší, že sa podujatie návštevníkom i vinárom zapáčilo, že ich Kremnica očarila podobne ako mňa.