Slovenských vinohradníkov netrápi len problém dovozu lacného hrozna a vína zo zahraničia. Problémov je oveľa viac. O jednom z nich sme sa rozprávali s vinárom Jánom Hacajom z Pezinka.

Ste členom pracovnej skupiny Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, ktorá sa zaoberá problémami vinohradníkov, ktoré súvisia so škodami na poľnohospodárskych plodinách  spôsobovaných premnoženou poľovnou zverou. Ako by ste tieto problémy popísali laickej verejnosti?

Nie je to len problém vinohradníkov, to je problém celého Slovenska. Je to problém premnoženej poľovnej zveri a zveri ako takej. Ukazuje sa, že spôsob plánovania lovu a chovu zveri, ktorý je u nás daný legislatívou zo 60-tych rokov, sa ukazuje ako nedostatočný. To isté je aj v Čechách, podobne to má aj Maďarsko, ale my na Slovensku sme asi jediní, kto plánuje chov a lov zveriny na základe úradníkmi stanovených normovaných kmeňových stavov.

Prax ale ukazuje, že to nefunguje. Pretože k tomu premnoženiu dochádza stále, napriek rôznym mimoriadnym opatreniam sa to nezmenšuje, skôr zvyšuje. Dáva tomu za pravdu aj tento posledný rok s premnoženými diviakmi. Hlavne Malokarpatská oblasť je tým veľmi postihnutá, pretože vinohrady sa tu nachádzajú na rozhraní lesa. A vinohrady poskytujú  hrozno, ktoré je pre zver energeticky mimoriadne bohaté s vysokou nutričnou hodnotou. Problém sa však netýka len diviakov, ale napríklad aj danielov a muflónov, ktoré sú inváznym druhom, boli k nám dovezené ako parková zver a vytláčajú pôvodné druhy, čo sú srnky a  jelene.

Nedá sa tento problém riešiť oplotením vinohradov?

S tým je tiež určitý problém, pretože na diviaky to funguje málo. Bežné oplotenie diviak prekoná, lebo sa podhrabe alebo ho zdvihne, prípadne ho  utrhne. Problémom oplotenia je aj to, že vinohrady sa obrábajú traktormi, a keď to oplotíte, tak sa s ním nemáte kde otáčať. Takže sa to rieši svojpomocne vyhotovenými dočasnými zábranami a elektrickými ohradníkmi. No ale potom Malokarpatská oblasť vyzerá strašne, ako na fronte 1. svetovej vojny – ostnaté drôty, elektrické ohradníky,... Takto predsa nemôže vyzerať vinohradnícka oblasť, ktorá ašpiruje na rozvoj vínnej turistiky. Ale aj tieto ohradníky fungovali len do istého času. Zver sa naučila ich prekonávať, diviak to jednoducho prerazí. Už si zvykli aj na tie elektrické šoky, čo dostávajú, a potom je zase problém ich odtiaľ dostať.

foto: Ján Hacaj

Takže malokarpatské hrozno je také dobré, že chutí nielen ľuďom, ale aj lovnej zveri. Vinári však spomínajú aj ďalší problém – nálety škorcov. Ani tu už elektrina nepomôže.

To je tiež zvláštne, my sme asi jediní v tejto časti Európy, čo dokonca ani ich plašenie nemáme povolené.

Naozaj? Na Morave sme videli, že na ich plašenie používajú tzv. zvukové delá...

Aj na tie si zvyknú. Na Morave ich však v prípade premnoženia môžu plašiť, alebo aj redukovať ich stav. Ale u nás nie. Niekedy to vyzerá tak, že keď ich začnú plašiť na Morave, v Rakúsku a Maďarsku, tak sa  potom všetky škorce zlietnu u nás.

Počuli sme aj o prípade, že si vinár iba utrel slzy, keď mu obrovské hejno škorcov sadlo na vinohrad a v priebehu pár minút mal po úrode. Čo sa s tým teda dá robiť?

Vôbec to nie je jeden prípad, je to masovo rozšírený jav. S tým sa dá robiť to, že sa v prvom rade zmení legislatíva. A tak, ako je to v okolitých krajinách, bude možné v prípade takéhoto premnoženia a veľkých škôd tieto škorce minimálne plašiť, alebo ich stav aj redukovať. Druhou možnosťou, ktorú som videl vo Švajčiarsku i Rakúsku, že sa vinohrady zasieťujú zvrchu, čo chráni aj proti ľadovcu. Je to ale finančne mimoriadne náročný spôsob ochrany. U nás sa to robí tak, že sú zasieťované po bokoch, ale aj takto po stranách zasieťované vinohrady sa škorce naučili prekonávať.

foto: vinárstvo Malé Divy (Modra)

A pre vinára je aj toto ďalší výdavok naviac s neistým výsledkom. Už teraz máme ťažšie podmienky na obrábanie vinohradov než v južných krajinách, na rovinách. A Malé Karpaty, to je aj samý kameň, to už starí vinohradníci hovorili, že „to je koniec chleba a začiatok kameňa“. Je teda aj prirodzené, že v takejto pôde sú úrody podstatne nižšie. Je to teda všetko finančne náročné.

No a ďalšie náklady vznikajú tým, že napríklad spomínané elektrické ohradníky potrebujú zamestnanca, ktorý vo väčších firmách nerobí nič iné, len v nich vymieňa batérie a stráži, aby sa neukradli, alebo aby ich niekto neprestrihol.

Takže škodnou je aj človek   

Áno, dejú sa tu aj takéto veci. Jedno obdobie sme si spolu s mestom a pezinským družstvom platili ochranu vinohradov cez súkromnú bezpečnostnú službu. Neplašili zver, ale boli pri vstupe do vinohradov a kontrolovali, kto do nich vstupuje a vystupuje. Už len to, že tam boli, bolo dostatočne odstrašujúce. Ale boli to zase ďalšie náklady, ktoré sme neboli schopní dlhodobo pokrývať .

Vráťme sa k legislatíve. Črtá sa nejaká zmena, ktorá by mohla vinárom pomôcť?

Pripravuje sa nový zákon, ktorý je už v parlamente. Ja som v pracovnej skupine Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, ktorá pripomienkuje celý tento legislatívny proces. Pôvodne to mala byť len novela, ale potom sa ukázalo, že tých problémov je tak veľa, že je nutný nový zákon. Žiadame, aby sa stav vrátil do podoby pred rokom 2009, kedy za spomínané škody páchané zverou zodpovedali poľovné združenia a jednotliví poľovníci.

Celoslovenský odhad týchto škôd je totiž už cez 100 miliónov eur ročne. To sú škody nielen v poľnohospodárstve, ale aj v lesníctve, pretože zver škodí aj na lesných porastoch v škôlkach, likvidujú vzácne druhy rastlín, živovočíchov i  vtáctva... Napríklad diviaky sú ako vysávač, ako všežravec likvidujú všetko.

foto: Víno Skovajsa (Pezinok)

A tých 100 miliónov ročne je len taký skromný odhad, pretože sú tu ešte ďalšie škody, nepriame. Tie sú spôsobené aj tým, že vinohrady sú trvalou poľnohospodárskou plodinou, takže keď zver obžerie ich mladé letorasty, zníži to úrodu aj v nasledujúcich rokoch, poprípade to  vinič v dôsledku mrazov  neprežije a bude potrebné  dopestovať zospodu úplne nové kmienky. Aj toto teda odrádza mladých vinohradníkov, aby si prenajali vinohrady alebo si ich kúpili.

Ďalšie ťažko vyčísliteľné škody vznikajú tým, že vinohradníci v obave o svoju úrodu pred škodami premnoženou poľovnou zverou oberajú hrozno skôr ako dosiahne svoju technologickú zrelosť. A  z takého nezrelého hrozna  sa dajú vyrobiť iba menej kvalitné lacné vína, predovšetkým vína červené. Celkovo ľudia z vidieka odchádzajú, keď ich pôda po predkoch neuživí aj vďaka týmto škodám. Región potom upadá, firmy nemajú také zisky, nemôžu si dovoliť ďalej investovať, získavať nové technológie, vytvárať pracovné príležitosti, zvyšovať efektivitu a produktivitu. Nakoniec aj štát vyberie menej na daniach. Potom sa viac potravín dováža, čo prehlbuje obchodný deficit. Toto sú teda ďalšie škody, ktoré nevieme ani vyčísliť.

Keď to zúžime na pestovanie hrozna, tak vyčísľovanie škôd nie je len o tom, že sa vypočíta škoda na strate hrozna, že súdny znalec určí napríklad priemernú cenu hrozna za posledné 3 roky. My vinári sa totiž primárne neživíme predajom hrozna, pre nás je to predovšetkým strata na tržbách za predané víno.